Albert Camus - Vzbúrený človek

.
Nietzsche vždy uvažoval len so zreteľom na budúcu apokalypsu, chcel sa jej však vyhnúť a pretvoriť ju na akési obrodenie. V sebe i v druhých ľuďoch diagnostikoval neschopnosť veriť a stratu prapôvodného základu každej viery, čiže vieru v život. Veta "možno žiť v zbure?" uňho vyústila do otázky "možno žiť a v nič neveriť?" Jeho odpoveď je kladná. Ak zoči-voči púšti a dôvere v to, čo nastane, pocítime z tohto primitívneho popudu bolesť a radosť. (...)
Prvým krokom Nietzscheho bolo súhlasiť s tým, čo vie. Svet smeruje k náhode, je bezúčelný. Boh je teda zbytočný, keďže nič nechce. Keby niečo chcel - a spoznávame tu tradičnú formuláciu problému zla -, musel by na seba vziať "množstvo bolesti a nelogisckosti, čím by sa celá hodnota diania znížila." Nietzsche otvorene závidel Stendhalovi jeho výrok: "Jediným ospravedlnením Boha je to, že nejestvuje." Ak je svet zbavený božej vôle, je zbavený aj hodnoty a cieľa. Svet preto nemožno súdiť. To, čo je, sa posudzuje podľa toho, čo by malo byť, nebeským kráľovstvom, večnými ideami alebo mravným imperatívom. Lenže to, čo by malo byť, nie je; v mene ničoho tento svet nemožno posudzovať. Každý hodnotový súd vedie k očierňovaniu života. "Nič nie je pravda - všetko je dovolené - také sú výhody dnešných čias."
.
Morálne správanie, ako ho ilustroval Sokrates a ako ho odporúča kresťanstvo, je samo osebe dekadentné. Chce nahradiť telesného človeka akýmsi tieňovým človekom. Odsudzuje svet vášní a výkrikov v mene harmonického sveta, ktorý je načisto imaginárny. Ak nihilizmus znamená neschopnosť veriť, potom jeho najzávažnejším príznakom nie je ateizmus, teda neschopnosť veriť v Boha, ale neschopnosť uveriť tomu, čo je, uvidieť to, čo sa deje, prežiť to, čo je nám súdené žiť. Táto slabosť tvorí základ každého idealizmu. Morálka svetu neverí. Opravdivá morálka je podľa Nietzscheho nerozlučne spätá s jasnozrivosťou. Tradičná morálka je iba osobitý prípad nemravnosti. "Raz príde deň, keď sa z mravných dôvodov prestane konať dobro."
.
Vzbura u Nietzscheho vychádza z výroku "Boh je mŕtvy". Nietzsche nemal v úmysle Boha zabiť. Našiel ho mŕtveho v duši svojich čiar. Nietzsche nesformuloval filozofiu vzbury, ale vybudoval filozofiu založenú na vzbure. Jeho útok, najmä proti kresťanstvu, je iba útokom proti morálke. Ani pre Tolstého, ani pre Nietzscheho Kristus nie je vzbúrenec. Podstatu jeho učenia vystihuje absolútne dobrovoľné neodporovanie zlu. Nie viera, ale skutky - to je podľa Nietzscheho Kristovo posolstvo. Na takom základe sú dejiny kresťanstva iba dlhou zradou tohto posolstva. V čom spočíva hlboký úpadok, ktorým kresťanstvo sfalšovalo posolstvo svojho učiteľa? Je to myšlienkasúdu, cudzia Kristovmu učeniu, a s ňou súvisiace pojmy trestu a odmeny. Od tohto okamihu sa príroda stáva históriou, zmysluplnou históriou; rodí sa myšlienka ľudskej totality. Zatiaľ čo Kristov súd hovorí, že príroda nehreší, historické kresťanstvo ju vyhlási za prameň hriechu... "Čo Kristus vlastne odmieta? Všetko, čo sa v súčasnosti nazýva kresťanské." Príčinou smrti Boha je kresťanstvo, keďže zosvetštilo sakrálno.
Socializmus je len degenerované kresťanstvo, vskutku dáva tejto viere zmyselnosť histórie, ktorá zvádza život a prírodu a ideálne ciele nahrádza reálnymi. Socializmus je nihilistický. Nihilista nie je ten, čo v nič neverí, ale ten, čo neverí v to, čo je. Odmena a trest predpokladali, že v kresťanskom svete existuje určitá história. Lenže v duchu zákonitej logiky celá história vlastne znamená odmenu a trest. Práve tak z rovností duší pred Bohom vzíde rovosť ako taká, pretože Boh je mŕtvy.
V tomto svete zbavenom Boha a mravných idolov je človek teraz osamelý a bez pána.
.
Sloboda ducha nie je pohodlie, ale veľkosť, ktorú nadobúdame vo vyčerpávajúcom boji. Keď sa chceme povzniesť nad zákon, riziko pádu pod tento zákon je veľké. Duch nachádza pravé oslobodenie, iba keď prijme nové úlohy. Ak večným zákonom nie je sloboda, ešte menej je touto slobodou absencia zákona.
Súhrn všetkého, čo je možné, ešte netvorí slobodu, ale na druhej strane sa každý nedosiahnuteľný cieľ rovná otroctvu. Aj sám chaos je svojím spôsobom otroctvo. Sloboda jestvuje len vo svete, kde to, čo je možné, je súčasne definované ako to, čo nie je možné. Bez zákona niet slobody. Na vrchole najväčšieho oslobodenia Nietzsche volí najväčšiu možnú závislosť. "Ak neurobíme zo smrti Boha niečo ako veľké sebaodriekanie a ustavičné víťazstvo nad sebou samými, bude utrpenie nenapraviteľné." U Nietzscheho teda revolta ústi do askézy. Karamazovo "ak nič nie je pravda, všetko je dovolené" teda nahrádza hlbšia logika - "ak nič nie je pravda, nič nie je dovolené". Poprieť, že na tomto svete je zakázaná jediná vec, znamená zriecť sa toho, čo je dovolené. Tam, kde už nemôže nikto povedať, čo je čierne a čo biele, svetlo zhasína a sloboda sa mení na dobrovoľné väzenie.
Ak človek nechce zhynúť v putách, ktoré ho zvierajú, potom mu ich treba razom preťať a stvoriť si vlastné hodnoty. "Keď nenájdeme veľkosť v Bohu, nenájdeme ju ani nikde inde; treba ju poprieť, alebo stvoriť." Poprieť ju bola úloha okolitého sveta, ktorý videl uchyľovať sa k samovražde. Stvoriť ju predstavovalo nadľudskú prácu, pre ktorú bol ochotný zomrieť. Vedel, že stvoriť ju je možné iba uprostred krajnej samoty a že človek by sa rozhodol pre toto závratné úsilie len vtedy, keby v najkrajnejšej biede ducha musel s týmto činom súhlasiť alebo zomrieť. Nemožno žiť na zemi bez zákona, pretože žitie vyviera vlastne zo zákona. Ako žiť slobodne a bez zákona? Na túto otázku musí človek odpovedať pred trestom smrti.
.