Albert Camus - Vzbúrený človek

.
Od okamihu, keď človek začne podrobovať Boha mravnému súdu, zabíja ho v sebe. Boh sa popiera v mene spravodlivosti, možno však ideu spravodlivosti chápať bez idey Boha?
Morálka je posledná tvár Boha, ktorého ešte pred oživením treba zničiť. Boh teda už nie je a nie je už záruka nášho bytia; aby človek jestvoval, musí sa odhodlať na čin.
.
"Boh je nepriateľ. Boh je však len jedno z odcudzení môjho ja alebo, presnejšie, môjho súcna. Sokrates, Ježiš, Descartes, Hegel, všetci proroci a filozofi odjakživa len vynachádzali nové spôsoby, ako odcudziť to, čo som. (...)
Svetové dejiny sú až do Ježišových čias iba dlhodobým úsilím o idealizáciu skutočnosti. Počnúc Ježišom začína nové úsilie, ktoré, naopak, spočíva v uskutočňovaní ideálu. Svetové dejiny sú však len dlhodobou urážkou jedinečného princípu - kto som, princípu, ktorý je živý, konkrétny, víťazného princípu, ktorý mal byť ujarmený takými abstrakciami, ako sú Boh, štát, spoločnosť, ľudstvo. Ateistické filozofie, vrcholiace kultom štátu a človeka, sú samy o sebe iba "teologickými vzburami". V celej histórii jestvoval iba jeden kult, kult večnosti. Tento kult je založený na lži. Ozajstný je iba Jedinec, nepriateľ večného a vskutku všetkých vecí, ktoré neslúžia jeho túžbe po nadvláde."
(M. Stirner)
.
"Aby bol dakto revolucionár, musí ešte v niečo veriť, aj keby nebolo v čo veriť. Poddať sa ľudstvu nemá väčšiu cenu ako slúžiť Bohu. Vo všedné dni sa z bratov stávajú otroci."
(M. Stirner)
.
"Nesmierny význam bezmyšlienkovitého výkriku radosti nebolo možné pochopiť, kým trvala dlhá noc myslenia a viery." (Stirner). Táto noc sa blíži k svojmu koncu, nastane úsvit, nie úsvit revolúcií, ale vzbury. Vzbura je sama osebe askéza, odmietajúca akékoľvek pohodlie. Vzbúrený človek sa zhodne s inými ľuďmi len do tej miery a na taký dlhý čas, kým ich egoizmus je v súlade s jeho egoizmom. Jeho opravdivým životom je samota. Individualizmus tak dosiahne vrchol...
.
"...Všetci sme dokonalí. Každé ja je samo osebe hlboko zločinné. Žiť znamená porušovať zákon. (...)
Na troskách sveta tak zúfalý smiech jeho veličenstva Jedinca ilustruje posledné víťazstvo ducha vzbury. Na tomto konci už nie je možné nič, len smrť alebo znovuzrodenie... Po objavení púšte sa treba naučiť, ako v nej prežiť."
(M. Stirner)
.