6. časť - Moskovské táborenie
...len čo sa zdvihli široké masy a privilégiá horných desaťtisíc boli zrušené, ako rýchlo všetci skrotli, ako sa bez ľútosti vzdali samostatného myslenia, ktorým, ako vysvitlo, sa nikto nevyznačoval!
Teraz boli Jurijovi Andrejevičovi blízki iba ľudia bez fráz a bez pátosu, žena a tesť, a ešte dvaja-traja kolegovia lekári, skromní, obyčajní pracovití ľudia.
.
Najsmutnejšie však bolo, že ich večierok bol porušením vtedajších podmienok. Za oblokmi bola nemá, tmavá a hladná Moskva. Jej obchody boli prázdne a ľudia už zabudli myslieť na také veci, ako je divina a vodka.
A tu sa ukázalo, že iba život podobný životu ľudí okolo nás a s ním dokonale splývajúci je skutočným životom, že izolované šťastie nie je šťastím, takže kačka a čistý lieh, vari jediné v celom meste, vlastne ani nie sú liehom a kačkou.
.
"V treťom roku vojny sa v ľude vytvorilo presvedčenie, že skôr či neskôr sa zotrie hranica medzi frontom a zázemím, more krvi sa privalí ku každému a zaleje aj tých, čo vysedávajú v zákopoch. Táto povodeň je revolúcia. (...) Neviem, či povstane sám ľud a pôjde ako jeden muž, alebo sa všetko vykoná v jeho mene. (...) ...ja si myslím, že Rusku je súdené stať sa v tomto svete prvou ríšou socializmu. Keď sa to stane, nadlho nás to ohúri, a keď precitneme, už sa nám nikdy nevráti stratená pamäť. (...) Nesmiete mať radi tak prezieravo a napochytre, akoby zo strachu, aby ste neskôr nemuseli mať radi ešte vačšmi." (Jura)
Všetci sa zasmiali a zatlieskali, pokladali to za vedomé vtipkovanie a on nevedel, kde sa má podieť pred pocitom blížiaceho sa nešťastia, pred vedomím, aký bezmocný je voči budúcnosti, hoci tak veľmi túži po dobre a je schopný vnímať šťastie.
.
Mali by sa prichystať na mrazy, zásobiť sa jedlom a drevom. Ale v dňoch víťazstva materializmu sa hmota zmenila na pojem, namiesto jedla tu bol potravinový a palivový systém.
.
V nemocnici sa už začala diferenciácia. Umierneným, ktorých obmedzenosť doktora poburovala, sa videl nebezpečný, ľuďom, ktorí sa politicky vyšvihli, sa nezdal dosť červený. A tak nebol ani pri tamtých, ani pri týchto, od jedného brehu sa odrazil, na druhom nepristál.
.
...úchytkom písal svoju Hru na ľudí, pochmúrny denník alebo protokol tých dní, skladajúci sa z prózy, z veršov, a zo všeličoho, k čomu dospel poznaním, že polovica ľudí prestala byť sama sebou a vystupuje v rozličných rolách.
.
"V tom, že to tak smelo doviedli do konca, je čosi národne blízke a dávno známe. Čosi z Puškinovho bezvýhradného svetlonošstva, z Tolstého neuhýbavej vernosti faktom. (...) A najmä, čo je tu geniálne? Keby niekomu dali za úlohu vytvoriť nový svet, začať písať nový letopočet, určite by potreboval, aby mu najskôr vyprázdnili príslušný priestor. Čakal by najprv, kým sa skončia staré čas, prv, než by začal stavať nové, potreboval by okrúhly dátum, nový odsek, nepopísanú stránku.
Ale tu len tak, z ničoho nič. To neslýchané, ten zázrak dejín, ten objav tresnú rovno do víru plynúcej každodennosti, bez ohľadu na jej tok. Nezačalo sa to od počiatku, ale od prostriedku, bez vopred dohodnutých termínov, v prvé všedné dni, čo sa naskytli, keď po meste naplno premávali električky. To je na tom najgeniálnejšie. Tak nemiestne a nevhodne prichádzajú iba veľké veci."
7. časť - Na ceste
"Nejdeme obnovovať vlastníctvo, ale ho premárniť, spoločne rozhadzovať tisíce, aby sme mohli ako-tak existovať, ako dnes napokon všetko, chaoticky a načisto nezmyselne. (...) Dejiny vlastníctva v Rusku sa skončili."
Boris Pasternak: Doktor Živago
...len čo sa zdvihli široké masy a privilégiá horných desaťtisíc boli zrušené, ako rýchlo všetci skrotli, ako sa bez ľútosti vzdali samostatného myslenia, ktorým, ako vysvitlo, sa nikto nevyznačoval!
Teraz boli Jurijovi Andrejevičovi blízki iba ľudia bez fráz a bez pátosu, žena a tesť, a ešte dvaja-traja kolegovia lekári, skromní, obyčajní pracovití ľudia.
.
Najsmutnejšie však bolo, že ich večierok bol porušením vtedajších podmienok. Za oblokmi bola nemá, tmavá a hladná Moskva. Jej obchody boli prázdne a ľudia už zabudli myslieť na také veci, ako je divina a vodka.
A tu sa ukázalo, že iba život podobný životu ľudí okolo nás a s ním dokonale splývajúci je skutočným životom, že izolované šťastie nie je šťastím, takže kačka a čistý lieh, vari jediné v celom meste, vlastne ani nie sú liehom a kačkou.
.
"V treťom roku vojny sa v ľude vytvorilo presvedčenie, že skôr či neskôr sa zotrie hranica medzi frontom a zázemím, more krvi sa privalí ku každému a zaleje aj tých, čo vysedávajú v zákopoch. Táto povodeň je revolúcia. (...) Neviem, či povstane sám ľud a pôjde ako jeden muž, alebo sa všetko vykoná v jeho mene. (...) ...ja si myslím, že Rusku je súdené stať sa v tomto svete prvou ríšou socializmu. Keď sa to stane, nadlho nás to ohúri, a keď precitneme, už sa nám nikdy nevráti stratená pamäť. (...) Nesmiete mať radi tak prezieravo a napochytre, akoby zo strachu, aby ste neskôr nemuseli mať radi ešte vačšmi." (Jura)
Všetci sa zasmiali a zatlieskali, pokladali to za vedomé vtipkovanie a on nevedel, kde sa má podieť pred pocitom blížiaceho sa nešťastia, pred vedomím, aký bezmocný je voči budúcnosti, hoci tak veľmi túži po dobre a je schopný vnímať šťastie.
.
Mali by sa prichystať na mrazy, zásobiť sa jedlom a drevom. Ale v dňoch víťazstva materializmu sa hmota zmenila na pojem, namiesto jedla tu bol potravinový a palivový systém.
.
V nemocnici sa už začala diferenciácia. Umierneným, ktorých obmedzenosť doktora poburovala, sa videl nebezpečný, ľuďom, ktorí sa politicky vyšvihli, sa nezdal dosť červený. A tak nebol ani pri tamtých, ani pri týchto, od jedného brehu sa odrazil, na druhom nepristál.
.
...úchytkom písal svoju Hru na ľudí, pochmúrny denník alebo protokol tých dní, skladajúci sa z prózy, z veršov, a zo všeličoho, k čomu dospel poznaním, že polovica ľudí prestala byť sama sebou a vystupuje v rozličných rolách.
.
"V tom, že to tak smelo doviedli do konca, je čosi národne blízke a dávno známe. Čosi z Puškinovho bezvýhradného svetlonošstva, z Tolstého neuhýbavej vernosti faktom. (...) A najmä, čo je tu geniálne? Keby niekomu dali za úlohu vytvoriť nový svet, začať písať nový letopočet, určite by potreboval, aby mu najskôr vyprázdnili príslušný priestor. Čakal by najprv, kým sa skončia staré čas, prv, než by začal stavať nové, potreboval by okrúhly dátum, nový odsek, nepopísanú stránku.
Ale tu len tak, z ničoho nič. To neslýchané, ten zázrak dejín, ten objav tresnú rovno do víru plynúcej každodennosti, bez ohľadu na jej tok. Nezačalo sa to od počiatku, ale od prostriedku, bez vopred dohodnutých termínov, v prvé všedné dni, čo sa naskytli, keď po meste naplno premávali električky. To je na tom najgeniálnejšie. Tak nemiestne a nevhodne prichádzajú iba veľké veci."
7. časť - Na ceste
"Nejdeme obnovovať vlastníctvo, ale ho premárniť, spoločne rozhadzovať tisíce, aby sme mohli ako-tak existovať, ako dnes napokon všetko, chaoticky a načisto nezmyselne. (...) Dejiny vlastníctva v Rusku sa skončili."
Boris Pasternak: Doktor Živago
No comments:
Post a Comment