Snow Cherries from France

Bojím sa ho. Len tak sedím, zatínam zuby, každú vetu začnem desaťkrát a deväť z desiatich ani nepošlem. To preto, lebo každá jeho veta ma rozvibruje, rozruší, každú predýchavam, na žiadnu nezabudnem. Už nepíšem, už len ticho sedím, áno, a zatínam zuby a plačem si zľahka. Mám teplotu, mokré vlasy v drdole, zimu na hlave, oheň v srdci. Viem, že čítať ma je utrpenie a ja ho chcem ušetriť. Nemá rád môj humor, moje nemiestne otázky, nemá čas odpovedať na hlúposti, vyvracať hlúpe dohady. Nemá čas...
.
Na mňa.
.
On je také slnko... v zime... stále spí, stále vo svojom tichom a spomalenom svete. Nerád ma doň vpúšťa, no bol by šťastný, keby sme v ňom boli spolu od začiatku. Je naň pyšný a ja tak trochu naňho...
.
Taký je šťastný a spokojný. Nepotrebuje prácu iných, nepotrebuje porovnávanie, potrebuje len seba...
A tak sa mi stráca... v tom spánku, v tej práci, v tých fotografiách, vo večných chorobách. Neverím mu, neverím v jeho sily, neverím v jeho zdravie, v jeho pevnú vôľu, v jeho úmysly. Nie však vždy. Často mi ukazuje opak, často rozpráva o opaku, často seba presviedčam, že mu krivdím. Je taký naivný vo svojej viere v seba, vo svojom sebavedomí, ktoré mu občas závidím, občas preklínam.
.
Je preč. Verím že spí, že si uvedomuje seba, že vidí chyby, ktoré urobil. Verím, ale... už neverím. Som stelesnený rozpor, už nedokážem robiť nič, lebo si neviem vybrať činnosť, ktorá by ma naplnila. A som jeho stelesnený opak. Moje dni sú dlhé a prázdne, prehnité výčitkami, predsavzatiami a zabúdaním. Som príšera. Chcem, aby ma miloval a obdivoval, aby sa nikdy pre mňa netrápil, no ťaží ma tá občasná neviera v neho. Aj v seba. Vlastne občasné čokoľvek. Priznanie by znamenalo potvrdenie jeho presvedčenia, že som mu nikdy nič neverila...
.
Tak ma vie potešiť a tak rozčúliť tým svojim kľudom. Dobre to vie, všetko o mne vie. Je mojím úžasným slnkom, ktorému chcem pomáhať, za ktoré chcem bojovať...