Stali sa z nás tvrdí a nedôverčiví, neľútostní, pomstiví a suroví chlapi - a to bolo dobré, lebo práve tieto vlastnosti nám chýbali. Keby nás boli bez takéhoto výcviku poslali do zákopov, tak by sa z nás bola zrejme väčšina zbláznila. Takto sme však boli pripravení na to, čo nás čakalo.
.
Povetrie tmavne od dymu z diel a hmly. V ústach cítime trpkú chuť dymu z pušného prachu. Výstrely rachotia, až sa náš voz trasie, ozvena buráca a valí sa za nimi, všetko sa kníše. Tváre sa nám nepozorovateľne menia. Nejdeme síce do zákopov, iba stavať opevnenia, ale z každej tváre možno vyčítať: tu je front, sme v jeho zóne.
.
Pri prvom zahrmení granátov sa časť nášho bytia vrhá naspäť o tisícky rokov. Prebúdza sa v nás inštinkt zvieraťa, vedie nás a ochraňuje. Nie je vedomý, je oveľa rýchlejší, oveľa istejší, oveľa neomylnejší ako vedomie. (...) Prichádzame do pásma, kde sa začína front a zmenili sme sa v ľudské beštie.
.
Všetko je monotónne, jazda vozov, hlasy i rinúci sa dážď. Leje sa na naše hlavy a na hlavy mŕtvych tam vpredu, na toho mladého nováčika s ranou, čo je priveľká na jeho bok. Leje sa na Kemmerichov hrob, leje sa na naše srdcia.
.
Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.
.
Nováčik už zase zúri a dvaja ďalší začínajú tiež. Jeden sa nám vyšmykne a beží preč. Máme čo robiť s ďalšími dvoma. Vyrútim sa za ním a rozmýšľam, či mu mám streliť do nôh - vtom to zahvízda, hodím sa na zem, a keď sa zdvihnem, stena zákopu je polepená horúcimi úlomkami, franforcami mäsa a zdrapmi uniformy. Leziem naspäť.
.
Ešte jedna noc. Otupeli sme už od napätia. Je to smrteľné napätie, čo nás ako zubatý nôž škrabe pozdĺž miechy. Nohy nevládzu, ruky sa trasú, telo je ako tenká pokožka na násilne potláčanom šialenstve, na nekonečnom reve, čo môže vypuknúť v každej chvíli. Nemáme na sebe už ani mäso ani svaly, nemôžeme sa už na seba podívať od strachu pred niečím nevypočitateľným. A tak zatíname zuby - to prejde - prejde to - možno to prežijeme.
.
Povetrie tmavne od dymu z diel a hmly. V ústach cítime trpkú chuť dymu z pušného prachu. Výstrely rachotia, až sa náš voz trasie, ozvena buráca a valí sa za nimi, všetko sa kníše. Tváre sa nám nepozorovateľne menia. Nejdeme síce do zákopov, iba stavať opevnenia, ale z každej tváre možno vyčítať: tu je front, sme v jeho zóne.
.
Pri prvom zahrmení granátov sa časť nášho bytia vrhá naspäť o tisícky rokov. Prebúdza sa v nás inštinkt zvieraťa, vedie nás a ochraňuje. Nie je vedomý, je oveľa rýchlejší, oveľa istejší, oveľa neomylnejší ako vedomie. (...) Prichádzame do pásma, kde sa začína front a zmenili sme sa v ľudské beštie.
.
Všetko je monotónne, jazda vozov, hlasy i rinúci sa dážď. Leje sa na naše hlavy a na hlavy mŕtvych tam vpredu, na toho mladého nováčika s ranou, čo je priveľká na jeho bok. Leje sa na Kemmerichov hrob, leje sa na naše srdcia.
.
Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.
.
Nováčik už zase zúri a dvaja ďalší začínajú tiež. Jeden sa nám vyšmykne a beží preč. Máme čo robiť s ďalšími dvoma. Vyrútim sa za ním a rozmýšľam, či mu mám streliť do nôh - vtom to zahvízda, hodím sa na zem, a keď sa zdvihnem, stena zákopu je polepená horúcimi úlomkami, franforcami mäsa a zdrapmi uniformy. Leziem naspäť.
.
Ešte jedna noc. Otupeli sme už od napätia. Je to smrteľné napätie, čo nás ako zubatý nôž škrabe pozdĺž miechy. Nohy nevládzu, ruky sa trasú, telo je ako tenká pokožka na násilne potláčanom šialenstve, na nekonečnom reve, čo môže vypuknúť v každej chvíli. Nemáme na sebe už ani mäso ani svaly, nemôžeme sa už na seba podívať od strachu pred niečím nevypočitateľným. A tak zatíname zuby - to prejde - prejde to - možno to prežijeme.
No comments:
Post a Comment