13. časť - Naproti domu so sochami
Tieto časy potvrdzovali starú pravdu: Človek človeku vlkom. Keď pútnik zazrel pútnika, odbočil z cesty, chodec zabil chodca, aby sám nebol zabitý. Ľudské zákony civilizácie prestali pôsobiť. Nastúpili zvieracie. Človeku sa snívali predhistorické sny jaskynnej doby.
Tieto časy potvrdzovali starú pravdu: Človek človeku vlkom. Keď pútnik zazrel pútnika, odbočil z cesty, chodec zabil chodca, aby sám nebol zabitý. Ľudské zákony civilizácie prestali pôsobiť. Nastúpili zvieracie. Človeku sa snívali predhistorické sny jaskynnej doby.
.
"Ach, aké krásne je existovať! Aké krásne je žiť na svete a milovať život! Ako sa mu vždy žiada povedať ďakujem samému životu, samej existencii, povedať im to rovno do očí!
A to je práve Lara. S nimi, so životom, s existenciou, sa nedá zhovárať, ale ona je ich predstaviteľka, ich vyjadrenie, je dar sluchu a slova, venovaný nemým základom existencie."
.
Ich láska bola veľká. Ale zaľúbení nikdy nevnímajú výnimočnosť svojho citu.
Pre nich - a v tom boli zvláštni - chvíle, keď do ich osudového ľudského jestvovania zaletel závan náruživosti, podobný závanu večnosti, boli chvíľami otvorenosti, v ktorých čoraz hlbšie spoznávali seba aj život.
.
"Ja, slabá žena, mám vysvetľovať tebe, múdremu, čo sa teraz robí so životom vôbec, s ľudským životom v Rusku, a prečo sa rozpadávajú rodiny, medzi nimi tvoja aj moja? Ach, akoby za to mohli ľudia, zhoda či nezhoda ich pováh, láska či neláska. Všetko odvodené, usporiadané, všetko, čo súvisí s každodenným životom, s ľudským hniezdom a poriadkom, všetko to spolu s prevratom celej spoločnosti a s jej pretvorením vyšlo navnivoč. Všetko každodenné je zvrhnuté a zbúrané. Zostala iba každodenná, nevynaložená sila nahého, načisto ošklbaného duševna, pre ktoré sa nič nezmenilo, lebo ono v každom čase mrzlo, triaslo sa a ťahalo sa za najbližším, rovnako obnaženým a osamoteným. My dvaja sme ako prví ľudia Adam a Eva, ktorí sa na počiatku sveta nemali čím zahaliť, a teraz sme práve takí vyzlečení a bezprístrešní ako na jeho konci." (Lara)
.
"Vtedy prišla na ruskú zem lož. Hlavným nešťastím, koreňom budúceho zla bolo, že ľudia prestali veriť v cenu vlastného názoru. Vzali si do hlavy, že pominuli časy keď sa spravovali mravným cítením, že teraz treba spievať spoločným hlasom a žiť podľa cudzích, všetkým nanútených predstáv. Rástla moc frázy, najprv monarchistickej, potom revolučnej. (...)
Namiesto prirodzenej živosti, ktorá u nás vždy vládla, poznačila aj naše rozhovory hlúpa deklamácia, akési predstierané povinné mudrovanie na povinné svetové témy." (Lara)
.
"Ani keby si mi nebol taký drahý, ani keby si sa mi tak veľmi nepáčil, ani vtedy by sa mi neodhalila smutná pravda môjho chladu, aj tak by som si myslela že Ťa ľúbim. Už len zo strachu pred tým, aký ponižujúci, nemilosrdný trest je neláska, podvedome by som sa bránila pochopiť, že Ťa neľúbim. Ani ja ani Ty by sme sa to nikdy nedozvedeli. Moje vlastné srdce by to predo mnou utajilo, lebo neláska je skoro ako vražda a ja by som nebola nikomu schopná zasadiť takýto úder." (Toňa v liste)
.
Ich láska bola veľká. Ale zaľúbení nikdy nevnímajú výnimočnosť svojho citu.
Pre nich - a v tom boli zvláštni - chvíle, keď do ich osudového ľudského jestvovania zaletel závan náruživosti, podobný závanu večnosti, boli chvíľami otvorenosti, v ktorých čoraz hlbšie spoznávali seba aj život.
.
"Ja, slabá žena, mám vysvetľovať tebe, múdremu, čo sa teraz robí so životom vôbec, s ľudským životom v Rusku, a prečo sa rozpadávajú rodiny, medzi nimi tvoja aj moja? Ach, akoby za to mohli ľudia, zhoda či nezhoda ich pováh, láska či neláska. Všetko odvodené, usporiadané, všetko, čo súvisí s každodenným životom, s ľudským hniezdom a poriadkom, všetko to spolu s prevratom celej spoločnosti a s jej pretvorením vyšlo navnivoč. Všetko každodenné je zvrhnuté a zbúrané. Zostala iba každodenná, nevynaložená sila nahého, načisto ošklbaného duševna, pre ktoré sa nič nezmenilo, lebo ono v každom čase mrzlo, triaslo sa a ťahalo sa za najbližším, rovnako obnaženým a osamoteným. My dvaja sme ako prví ľudia Adam a Eva, ktorí sa na počiatku sveta nemali čím zahaliť, a teraz sme práve takí vyzlečení a bezprístrešní ako na jeho konci." (Lara)
.
"Vtedy prišla na ruskú zem lož. Hlavným nešťastím, koreňom budúceho zla bolo, že ľudia prestali veriť v cenu vlastného názoru. Vzali si do hlavy, že pominuli časy keď sa spravovali mravným cítením, že teraz treba spievať spoločným hlasom a žiť podľa cudzích, všetkým nanútených predstáv. Rástla moc frázy, najprv monarchistickej, potom revolučnej. (...)
Namiesto prirodzenej živosti, ktorá u nás vždy vládla, poznačila aj naše rozhovory hlúpa deklamácia, akési predstierané povinné mudrovanie na povinné svetové témy." (Lara)
.
"Ani keby si mi nebol taký drahý, ani keby si sa mi tak veľmi nepáčil, ani vtedy by sa mi neodhalila smutná pravda môjho chladu, aj tak by som si myslela že Ťa ľúbim. Už len zo strachu pred tým, aký ponižujúci, nemilosrdný trest je neláska, podvedome by som sa bránila pochopiť, že Ťa neľúbim. Ani ja ani Ty by sme sa to nikdy nedozvedeli. Moje vlastné srdce by to predo mnou utajilo, lebo neláska je skoro ako vražda a ja by som nebola nikomu schopná zasadiť takýto úder." (Toňa v liste)
Boris Pasternak: Doktor Živago
No comments:
Post a Comment