E. M. Remarque - Na západe nič nového

"Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs!"
.
"Och, to večné obracanie! Dostali sme sa do druhej, spásnej zákopovej línie, človek by sa chcel do nej zavŕtať, zmiznúť - a musí sa obrátiť a znova do tej hrôzy. Keby sme v tejto chvíli neboli automatmi, zostali by sme ležať, vyčerpaní a bez vôle. Strháva nás to však opäť dopredu, bez vlastnej vôle, a predsa šialene divo a zúrivo, chceme zabíjať, lebo tam sú naši úhlavní nepriatelia, ich pušky a granáty sú namierené proti nám, ak ich nezničíme, zničia oni nás!
(...)
Stratili sme k sebe všetok cit, už sa sotva poznáme, keď nám obraz druhého padne do uštvaného pohľadu. Sme ako mŕtvi, čo nič necítia, ktorým ale nejaký trik, akési nebezpečné kúzlo ponechalo schopnosť ešte bežať a zabíjať."
.
"Na jedného starého mazáka päť až desať nováčikov. Mnohých odpraví nečakaný plynový útok. Nedostali sa tak ďaleko, aby tušili, čo ich čaká. Nachádzame plný úkryt modrých hláv a čiernych pier.
(...)
Naše tváre sú okoralé, myslenie spustošené, sme ustatí na smrť. Keď začne útok, podaktorých treba tĺcť päsťami, aby sa prebrali a šli s nami. Oči máme spálené, ruky rozdriapané, kolená krvácajúce, lakte rozbité.
Míňajú sa týždne - mesiace - roky? Sú to iba dni. Čas sa stráca vedľa nás v bezfarebných tvárach umierajúcich, hádžeme do seba kúsky potravy, bežíme, hádžeme, strieľame, zabíjame, polihujeme, sme vysilení a tupí a iba to nás drží, že sú tu ešte slabší, tupejší, ešte bezmocnejší, čo s rozšírenými očami hľadia na nás ako na bohov, ktorí niekedy dokážu uniknúť pred smrťou.
(...)
Vidíme žiť ľudí, čo nemajú hlavy. Vidíme bežať vojakov, ktorým odtrhlo obe nohy, podkýnajú sa na krvácajúcich kýptikoch k najbližšej jame. Akýsi slobodník sa plazí po rukách dva kilometre s rozdrúzganými kolenami, iný ide na obväzište, drží si brucho a spopod ruky mu vyliezajú črevá. Vidíme ľudí bez úst, bez spodnej čeľuste, bez tváre. Nachádzame jedného, čo dve hodiny stláča zubami tepnu na svojom ramene, aby nevykrvácal. Slnko vychádza, noc prichádza, granáty hvízdajú, život končí."
.
"Kemmerich je mŕtvy, Hail Westhus umiera, s telom Hansa Kramera budú mať v súdny deň ťažkosti, aby ho po plnom zásahu pozliepali, Martens nemá nohy, Meyer je mŕtvy, Marx je mŕtvy, Beyer je mŕtvy, Hämmerling je mŕtvy, niekde leží stodvadsať rozstrieľaných mužov; je to prekliate, ale čo je nás do toho, my žijeme."