Snow Cherries from France

Podstatný podiel na každej odvážnosti má úprimná neviera v šťastie.
Inakšie to nie je odvaha - tak ako by som sa neopovážil zbaviť svojich mihalníc.
Poviazal som si ruky-nohy tenkým prúžkom čiernej písacej pásky, denne som sa pozoroval, že sa čoraz väčšmi do nej zapletám ako ploštica do pavučiny; každé ráno, aby moja žena neprišla neskoro do práce, umýval som čajovú kanvicu a dres a dva razy do týždňa (pre tú istú príčinu) kupoval som u toho istého mäsiara potraviny a rezne, ktoré sme si urobili v nedeľu; ešte chvíľku a boli by sme sa obliekali a zobliekali, zakrývajúc sa jeden pred druhým do kimona, a prv než by sme sa milovali, boli by sme zhasli svetlo.
Tak je to. Nie záľuby určujú naše povolania, ale úctyhodnosť z nás robí chiropraktikov, predavačov, lepičov plagátov, šoférov a papierových spisovateľov.
(...)
... páčili sa mi peniaze, ktoré som zarobil, páčil sa mi ešte aj spôsob, ako som ich zarobil, aj to, čo som robil. Nie že by som sa jedného dňa bol prichytil pri myšlienke: "Moja žena musí mať to najlepšie." Ale jedného dňa som sa pristihol, že sa bojím. A súčasne som objavil, že sa vždy budem báť, nech robím čokoľvek, že sa budem obávať tak dlho, kým ona alebo ja budeme žiť.
(...)
Nie pre peniaze. Prekliate peniaze. (...) Hovorím o nás. O láske, keď to chceš tak počuť.
Lebo láska nemôže trvať. V dnešnom svete niet pre ňu miesta, ani v Utahu.
Lebo lásku sme odstránili. Trvalo nám to dlho, ale ľudská vynachádzavosť je nevyčerpateľná a nekonečná, a tak sme sa nakoniec zbavili lásky, tak ako sme sa zbavili Krista.
Namiesto božieho hlasu máme rádio a namiesto, aby sme si mesiace a roky museli šetriť citové platidlo a tak si zaslúžiť jedinú možnosť vydať všetko na lásku, môžeme si ich rozmieňať na medenáky a vzrušovať sa pri každom novinovom stánku, ktoré sú na každom rohu ako automaty so žuvacou gumou alebo čokoládou.
Keby sa dnes vrátil Ježiš, museli by sme ho pre našu vlastnú záchranu rýchlo znovu ukrižovať na ospravedlnenie a uchovanie civilizácie, ktorú človek dvetisíc rokov prácou, utrpením a umieraním vytváral a zdokonaľoval podľa vlastného obrazu, a pritom kričal a nadával od zlosti, nemohúcnosti a údesu; a Venuša by sa vrátila ako špinavý chlap v záchode podzemnej železnice otŕčajúci plné priehrštie oplzlých pohľadníc...
(...)
Dostal som sa mimo času.
Ešte som bol k nemu pripútaný, čas ma udržoval v priestore, ako tomu bolo odjakživa, čo existuje nie-ja, z ktorého sa má stať ja, a potrvá dovtedy, kým nenastane koniec toho nie-ja, hoci iba týmto nie-ja mohol človek existovať - to je tá nesmrteľnosť - čas ma udržoval, ale nič viacej, ako vrabec izolovaný svojimi tvrdými nevodivými necitlivými nohami stojí na vedení s vysokým napätím, tak som sa udržoval na tom nevodivom čase, na prúde času vyplnenom spomínaním, existujúcim iba vo vzťahu k tej troche reality (aj na to som prišiel), ktorú nepoznáme, lebo inakšie nič také ako čas neexistuje.
Chápeš: Ja som nebol. Potom Som, a čas sa začína, má spätný účinok, bol a bude. Potom teda Som bol a tak nie som a čas nikdy neexistoval. Bol to ako okamih nepoškvrnenosti, bol to nepoškvrnený okamih: tá podmienka, skutočnosť, ktorá vlastne neexistuje, iba v tom okamihu, keď človek vie, že ju stráca; trvalo to tak dlho preto, že som bol pristarý, že som pridlho čakal; dvadsaťsedem rokov je pridlhé čakanie, aby človek dostal zo seba to, čoho sa mal zbaviť v štrnástich-pätnástich a možno ešte skôr - to divé, náhlivé ohmatávanie dvoch začiatočníkov pod domovým schodišťom alebo popoludní v senníku. Pamätáš sa: tá priepasť, tá temná priepasť; celé ľudstvo pred tebou sa cez ňu dostalo, prežilo to, a rovnako to prežije ľudstvo po tebe, ale pre teba to neznamená nič, lebo ti nemôžu povedať, varovať ťa, čo máš robiť, aby si to prežil aj ty. Na to je samota. To človek musí urobiť osamote, a človek znesie toľko samoty, aby pritom ešte zostal nažive, koľko znesie elektriny.
(...)
... Možno si človek po celý čas myslí, že v tom okamihu sa môže stiahnuť späť, niečo zachrániť, a možno si to ani nemyslí, potom ten okamih príde, a človek vie, že je bezmocný, vie, že po celý čas vedel o svojej bezmocnosti a že naozaj nemôže; človek je súvislé zriekajúce sa pritakávanie, súvislo plynúce Áno z toho údesu, keď sa vzdáva chcenia, nádeje, všetkého - tá temnota, pád, dunivá samota, ohromenie, smrť, chvíľka, keď človeka zastaví váha telesnej schránky a ešte cíti, ako život z neho prúdi do tej všetko ovládajúcej, nesmrteľnej, slepo prijímajúcej maternice, do tých žeravých, tekutých slepých základov - hrob-lono alebo lono-hrob, všetko je to jedno.
(...)
Pridlho som čakal. Čo by bola jedna-dve sekundy v štrnástich alebo pätnástich, bolo osem mesiacov v dvadsiatich siedmych rokoch. Dostal som sa do akéhosi zatmenia, pri tom zasneženom wisconsinskom jazere sme už skoro vyškrabovali dno, od hladu nás delilo len jedlo za deväť dolárov a dvadsať centov. Prekonal som to, myslel som si , že som to prekonal.
Veril som, že som sa zobudil v čase a že som to prekonal; vrátili sme sa sem a nazdával som sa, že budú z nás kanóny, až do toho večera pred Vianocami, keď mi povedala o tom obchode, a ja som si uvedomil, do čoho sme sa dostali, že hlad nie je nič, nemôže urobiť nič, iba zabiť, ale toto bolo horšie ako smrť alebo dokonca odlúčenie: toto je mauzóleum lásky, je to páchnúci katafalk mŕtveho tela, ktoré nesú necítiace, chodiace tiene nesmrteľného, necitlivého požadovačného starého mäsa.
(...)
Vtedy som sa nebál, lebo som bol zatemnený, ale teraz som sa prebral a chvalabohu, teraz sa môžem báť.
Lebo dnes roku Pána 1938 už niet miesta pre lásku.


/William Faulkner - Divé palmy/