Heinrich Böll - Ženy v údolí Rýna

HERMAN WÜBLER: Každý kus chleba, ktorý jem, odjem komusi, koho nepoznám. Za mlieko, ktoré pijem, vďačím krmivám, ktoré iným poskytujú chlieb, kašu alebo lievance. Ani víno nepijeme oprávnene, lebo hnojivo, ktoré potrebuje vinič, by inde pomohlo rásť obiliu. A keď zdvihnem telefónne slúchadlo - jedno zo štyroch - a vytočím číslo, aby som vynadal niekomu, kto si to zaslúži, neviem, či večer preto nezmláti svoju ženu alebo svoje deti, alebo či sa neopije, alebo rozzúrený nenasadne do auta a nezaviní nehodu. Sme odsúdení konať a ja viem, čo robím, ale neviem, čo spôsobím. Možno to vie len ten záhadný človek, ktorý v noci celkom ticho, nečujne a veselo rozoberá bankárom klavíry a ako palivo ich naukladá pekne usporiadané pred kozub.
(...)
ERIKA WÜBLER: Vzácny olej, ktorým by Mu mohli pomazávať nohy, hodili na trh, dali na burzu - biskupi ostali suchí, kardináli vysušení - vyhnali ho a slúžia omše za bezpečnosť vlasti, na ktoré nepripustia tých, čo by z omše spravili bohoslužbu. (11. kap.)

KRENGEL: Nespácha samovraždu len preto, aby mu neurobili štátny pohreb... (12. kap.)