Peter Repka: Rugby

Ten vietor sa už zabil



„Za každé slovo ťa pohryziem.“
Hryz.

*
Do kalichov stôp
potichu smoklí
súmrak.

Večer sa vraciam z krajín Nikoho,
zdanlivo tvojich.
Večer si myslím pre ruky výlety
do rúk tvojich.

Dosť odpočúvania za železnými dverami lásky.
Keď si sa rozboľavela láskou
(krásne a kruto),
vždy ťa čakal otec.
Koleno vyšlo zo sukne.
Na kolene označený súmrak Nadja.

*
Zrkadlo sme postavili do okna.
Nech nevpúšťa chladné lúče mesiaca.

Holič Mráz pri melancholickom nádraží
leští britvy kaluží.

V jazve moci
chvejú sa len biele krvinky neba.

Pod prevalenými člnmi striech
schúlení prosíme
o zakliatie strachu.

Nie, nevrav. Zastri mi oči.
Horeznačky lež.
Škriab nechtami. Nespomínaj.
Utri si pot. Poď.
Pootvorenie do prievanu –

*
V šestnástich hodinách spánku denne,
v barakoch napustených dechtom,
v divom slnku zaprášených záhradiek augusta,
v hluchých stádach voskových koní, zmije,
v ružových guľkách s kvapkou elesdé,
v spaľovacích motoroch správ, v špinavej bielizni
času,
v dočervena dychtivej moci energie, láska, láska
rotuje v laboratóriách.

Všade. V podvedomí vezuvov.
Plyn, bufety narýchlo zhlobené, detské záchodíky
osláv
vyletujú s krídlami rozprestretých dvier.

V Jeruzalemoch duší,
v nespavosti s ľahkým žalúdkom.
Všade.

A nie je slaný
do otvorených rán.

Vojaci, snívajte! Raz, dva!

*
Podplatili pred pol treťou ráno
strážnika na samote.
A skákali potme, rýchlik škrípal.

Ala tuti raba suli,
bľaboce sviečka.
Topole ciest, boľavé jazvy vetra.
Cifruša obloha, zefír, september.
Neskoro vzlietaš, duša.

Lastovice. Neštovice.
Spevavé zvuky chúďat nákladniakov,
ktorých samota nie je najhoršou samotou.

Studne krvi v božom svete.

(Nemé kone vbehli do kruhu.)

*
Zas volá, pomyslela si, a nie je mi brat.
No tak čo, unavene cez zuby, žujem, no pravdaže,
žijem.
Knihu položila na stôl.
Zem zvláčnela.
Vyliezli dážďovky.

(čiernysveteršedúsukňupančuchyčierne)
Otočila sa, tu máš, povedala.

A šla.

Ruža popichá, i keď spí.

*
Počušať si rukami
poď, povedala, ležiac na stole.
Neobzri sa k Sodome. Poď a zasmej sa.
Ty, zasmej sa.

Zbití nosiči postáv,
vyhladovaní očakávači,
ospanlivé štence storočia.

Vietor nás odučil
hajli bunda buli buli bunda
hajli bunda bum bum bum
aha aha a-há a-há a há!

Spievať
v telefónnych výzvach lásky
opršaní & nakrátko ostrihaní.

*
Modrý vták rozprestrel krídla,
spopolavelo oko letáčika,
z rán narieka.

V, ó, sídlach
vodovodu
mesto krváca.

A z jeho boku vyšla voda.
Trápil sa s krížom,
sladkým krížom. Aleluja.

Počúvaj. Lucci, lístie zelené.
Vietor po bežcoch
ráňa srdcia.

Ako vidiaci svojich Lurdov,
odstraňujúc zo seba posledné náhradky,
počul som Ho:

„Zapíš si a nos, kdekoľvek sa pohneš,
zašité v košeli!“

Jemne pršalo, na rozprestrenej lúke
ležala.
Pomlčka, budeme sa opaľovať.
Naše telá od dažďa ružové.

Ten vietor sa už zabil.
Sviece sa modlia potichu.

Tri razy opakované
je už pravda.




Bezvetrie


Zahrabali záhrady pieskom.
Na nádvoriach v kamenci súmraku
prehlásky tiché
z osiky režú zbabelce.

Oheň si ustiela do popola.
Vyhadzujú klobúky do vetra.
Ale vetra niet.