Norman Mailer: Nahí a mŕtvi (The Naked and the Dead)

Hlina a tvar/2


Polack mal asi dvadsaťjeden rokov, ale oči mal potmehúdske a necudné, a keď sa smial, kožu na tvári mal vysušenú a tvrdú ako chlapi okolo štyridsiatky. Minetta sa v jeho spoločnosti cítil trocha nesvoj. V kútiku duše sa bál, že sa vedomosťami nevyrovná Pollackovi.
.
„Ležať na svojich špinavých handrách, oblečený špinavých handrách. Takto sa nedá žiť!“
Polack pokrčil plecami. Bol predposledný zo siedmich súrodencov, a kým ho nedali do sirotinca, spával na deke, prestretej na dlážke pri peci. Keď v noci doháral oheň, prvé dieťa, ktoré začala drviť zima, vstalo a naložilo do pece. „Nosiť špinavé handry nie je najhoršie,“ povedal Minettovi, „aspoň na teba nelezú ploštice.“ Od piateho roku si prával šaty sám.
„To je dobrý výber!“ zvolal Minetta. „Alebo čuchať vlastný smrad, alebo sa dať zožrať plošticiam.“ Pomyslel si na šaty, ktoré kedysi nosieval. V celej ulici bol známy ako mládenec, čo sa najlepšie obliekal, čo prvý vedel každý nový tanec, a teraz má košeľu, ktorá mu je o dve čísla väčšia. „Ty, počul si ten vtip o erárnych mundúroch?“ opýtal sa. „Majú len dve veľkosti: priveľkú a primalú.“
„Počul,“ prikývol Polack.
.
„Red sa mi veľmi nepáči. Chlap nevie rozkaz poslúchnuť, tak ako môže doboha veliť?“ Zdvihol paličku a poklopkával si ňou po gamaši. „Nie, myslel som na Wilsona,“ povedal, „ale Wilson nevie ani len z mapy čítať.“
„Gallagher?“
„Najradšej by som dal Gallaghera, ale ten stratí hlavu, keď začne prihárať.“ Croft sa odmlčal. „Poviem ti rovno: vybral som Stanleyho. (...)“
Martinez pokrčil plecami: „Tvoja čata.“
Croft rozlomil paličku. „Viem, že Stanley je najväčší sviniar v celej čate, ale aspoň o tú hodnosť stojí, a to o Redovi ani o Wilsonovi nemožno povedať. (...)“
(...)
Croft tľapol Martineza po pleci. V čate mal rád iba jeho a úzkostlivo, priam otcovsky sa oňho staral, čo ináč nemal v povahe.
.


Stroj času / JULIO MARTINEZ / Daj kobyle obroku


Aj malí chlapci vpíjajú do seba americké rozprávky, aj oni by radi boli hrdinami, letcami, milovníkmi a finančníkmi.
Julio Martinez, osemročný, kráča v roku 1926 rozpálenými ulicami San Antonia, potkýna sa o skalky a hľadí do texaského neba. Včera videl nad hlavou lietadlo; pretože je mladý, dúfa, že dnes uvidí druhé.
(Keď budem veľký, budem stavať lietadlá.)
.
Mexická štvrť je nedláždená a malé drevené chajdy sa nakláňajú v horúčave. Vždy dýchaš prach, vždy cítiš petrolej, tuk na smaženie, vždy voniaš prašivý letný pach vyziabnutých koní, čo ťahajú káry, a bosých dedov, bafkajúcich z fajky.
.
Ysidro je starší brat; má dvadsať rokov a pekne sa nosí. Má hnedobiele topánky a bokombriadky na dva palce. Julio ho počúva.
Kefujem len príma kobry. Veľké dievčatá. Platin-blond: Alicu Stewartovú, Peggy Reillyovú, Mary Hennesseyovú. Protestantské dievčatá.
.
Julio má dievča pätnásťročný. Na hlinenej ulici býva drobné dievča, nenosí nohavičky. Isabela Floresová, malé, špinavé dievča. Miluje sa so všetkými chlapcami.
Julio, si skvelý, skvelý, skvelý.
Pod stromom za prázdnym domom potme. Julio, ako psi, áno?
.
Tuk škvariaci sa na panvici, omrvinky, zožltnutý tuk, všetko to treba lopatkou zoškrabať. Martinez nosí biely kabátik.
V Texase vedia byť ľudia netrpezliví. No tak, chlapče, čo je s tým rezňom.
Áno, prosím.
.
... niet takej práce, kde sa dá zarobiť veľa peňazí. Čo ostáva mladému Mexičanovi v San Antoniu? Môže stáť za pultom v bufete, môže byť poslíčkom v hoteli, v sezóne môže zbierať bavlnu a môže si otvoriť obchod, ale nemôže byť lekárom, advokátom, veľkoobchodníkom, ani riaditeľom.
Môže sa milovať.
.
Rosalita má veľké brucho; skoro také veľké ako jej otec Pedro Sanchez. Oženíš sa s mojou dcérou, hovorí Pedro.
Sí. Ale sú krajšie dievčence, ako je Rosalita.
Aj tak je už čas, aby si sa oženil.
Sí. (Rosalita stučnie a po celom dome budú behať deti. Šlup-šlup, šlup-šlup, chichot do vankúša. Bude kopať jarky pri ceste.)
Nech je ako chce, ale si jej prvý.
(...)
V noci je celý smutný. Rosalita je milá, ale sú aj milšie dievčence. Prechádza sa po prašných uliciach. Začínajú ich dláždiť.
Si unavený? Stále nespokojný? Priviedol si ju do maléru? PRIHLÁS SA DO ARMÁDY!
.
V roku 1937 je Martinez ďalejslúžiacim vojakom. Aj v tridsiatom deviatom je len obyčajným vojakom. Milý, ostýchavý Mex, ktorý sa slušne správa.
.
Keď vyhlásia mobilizáciu, Martineza spravia desiatnikom. Keď prvý raz velí družstvu, je taký splašený, že ledva dostane zo seba povely. (Ešteže čo! Aby mi Mexikán rozkazoval.)
.
Robí objavy. Austrálske dievčatá sa dajú pretiahnuť. Ulice v Sydney, pehavá blondínka ho drží za ruku.
.
(Kefujem pani poručíkovú Bradfordovú, Peggy Reillyovú a Alicu Stewartovú, budem hrdinom.)
.
Martinez dostal čatára. Aj malí mexickí chlapci vdychujú americké rozprávky. Ak z nich nemôžu byť letci, finančníci alebo dôstojníci, ešte z nich môžu byť hrdinovia. Netreba sa im potkýnať na skalkách a hľadieť do texaského neba. Hrdinom môže byť každý.
Lenže zato z vás ešte nebude biely protestant, pevný a neprístupný.
.


Hlina a tvar/3


... vedel, že ho nemajú radi. Ostatní dôstojníci pokladali za nezaslúžené šťastie, že ho vymenovali za generálovho pobočníka, hoci prišiel k útvaru až na konci operácií na Motome.
.
Okrem toho sa Hearn ani len neusiloval spriateliť s niekým. (...) Hoci to niekedy popieral, mal rád len málokoho, a ľudia to po niekoľkých minútach rozhovoru s ním trápne vycítili. Bol priam stelesnením toho typu človeka, ktorého iní radi vidia pokoreného.
.
Hobart, Dalleson a Conn. Tri variácie na tú istú tému. Ďalejslúžiaci čatári a teraz dôstojníci; všetci sú na jedno kopyto, povedal si Hearn. S istým potešením si predstavoval, čo by sa stalo, keby im povedal, aby zavreli hubu. U Hobarta to bolo ľahké. Hobart by vytreštil oči a potom by sa začal odvolávať na svoju hodnosť. Dalleson by ho asi vyzval, aby šli spolu von. Ale čo by spravil Conn? Conn je problém. Conn bol klasický príklad starého papagája, čokoľvek niekto prežil, on to, verte mi, prežil tiež.
.
Niekoľkokrát už Hearnovi povedali, že má ľudí rád len abstraktne, nikdy nie jednotlivo (...). Pohŕdal tými šiestimu dôstojníkmi pri vedľajšom stole, lebo čo ako nenávideli židov, černochov, Rusov, Angličanov a Austrálčanov, mali sa navzájom veľmi radi, doma si veselo chodili jeden druhému za ženami, spíjali sa bez obavy, že sa jeden pred druhým prezradia, a radostne sa púšťali do podujatí, ktoré u ľudí z ich príjmami a v ich spoločenskom postavení zodpovedajú tomu, keď si niekto menší ide v sobotu večer vyhodiť z kopýtka do verejného domu.
.
... už nevedel zniesť paradoxnú situáciu, v ktorej žil spolu s ostatnými dôstojníkmi. V Štátoch to bolo celkom ináč; jedálne boli oddelené, ubikácie tiež, a keď človek spravil chybu, nezavážila. Ale tu, v poli, spali na poľných lôžkach niekoľko metrov od mužstva, ktoré spalo na zemi, jedlo im podávali síce mizerné, ale predsa len na tanieroch, kým tí druhí jedli, čupiac na zemi, keď si najprv vystáli dlhý rad na slnku. Ba čo viac: pätnásť kilometrov odtiaľ vojaci umierali, a to kládlo na človeka iné morálne požiadavky, ako keď umierali o päťtisíc kilometrov ďalej. (...) Tu mali vojaci kedy vyklčovať najhorší porast a korene a vydobiť skúpy kúsok zeme na odporne bujnej prírode. Ale tam vpredu vojaci v prvých líniách, stratení v džungli, ju nemohli vyklčovať, lebo neostávali na jednom mieste dlhšie ako deň-dva, a bolo by nebezpečné odkrývať sa. Spávali v blate, medzi červami a hmyzom, a dôstojníci zatiaľ šomrali, že nemajú papierové servítky a že by im mohli zlepšiť stravu.
Cítil čosi ako previnenie, že je dôstojníkom.
.
Hearn ešte nepoznal človeka takého ako generál, a do istej miery bol presvedčený, že generál je veľký človek. (...) Mal priam jedinečnú schopnosť premeniť svoje myšlienky ihneď a s úspechom v činy...
Bolo v ňom veľa protikladov. Hearn bol presvedčený, že generálov je v podstate vlastné pohodlie celkom ľahostajné, a predsa žil v prepychu prinajmenej primeranom jeho generálskej hodnosti. V deň, keď sa vylodili, len čo generál pristál na brehu, presedel takmer celý deň pri telefóne, na mieste a bez váhania dirigoval taktiku boja a päť, šesť, osem hodín viedol začiatočné fázy kampane bez jedinej prestávky, ba ani raz nepozrel na mapu, nezaváha pred nijakým rozhodnutím, keď mu dôstojníci podávali hlásenia z frontu. Bol to skvelý výkon. Vedel sa priam fantasticky sústrediť.
Podvečer toho dňa prišiel za generálom Hobart a spýtal sa:
„Kde chcete postaviť veliteľstvo, pán generál?“
Cummings len zavrčal: „Hocikde, chlape, hocikde,“ - otrasne to kontrastovalo so zdvorilosťou, s akou sa obyčajne správal k dôstojníkom. (...) V Hearnovi to vzbudilo mimovoľný obdiv; nebol by sa čudoval, keby sa povedzme ukázalo, že generál spáva na lôžku obitom klincami.
No o dva dni, keď prvý nápor prešiel, generál dal dva razy premiestniť svoj stan a mierne pokarhal Hobarta, že nevybral rovnejší terén. (...) Predchádzala ho povesť najchápavejšieho a najláskavejšieho zo všetkých veliteľov divízie, bol všeobecne známy ako šarmantný človek, ale Hearn už zakrátko zistil, že je vlastne tyran, síce tyran so zamatovým hlasom, ale rozhodne tyran.
Okrem toho bol strašný snob. (...) Poznal síce každú slabosť a každú neresť svojich štábnych dôstojníkov, a predsa mu bol plukovník viac než major, bez ohľadu na schopnosti. (...) Ako každý samoľúby človek, hľadal generál príbuzný intelekt, alebo aspoň zdanie príbuzného intelektu, aby mal komu prednášať svoje teórie o témach nesúvisiacich s vojnou, a Hearn bol z celého štábu jediný na takej intelektuálnej úrovni, aby ho mohol porozumieť.
.
Hearn vedel, že keby nie generál, bol by požiadal o preloženie, ešte kým divízia prišla na Anopopei. Priveľmi si uvedomoval svoje podriadené postavenie i zjavný a nepríjemný rozdiel medzi mužstvom a dôstojníkmi.
.
„Práva, ktoré máte ako osoba, závisia len a len od mojich vrtochov. Bezo mňa ste obyčajný poručík, a to je, ak sa nemýlim, pracovná definícia človeka bez vlastnej duše. (...) Čo keby ste tak vstali, keď so mnou hovoríte? Nezaškodí, keď začnete od najzákladnejších pravidiel. Myslíte si, že chcem, aby každý, kto ide okolo, vás tu videl sedieť, akoby ste mali túto divíziu fifty-fifty so mnou?“
.