„Keď vypĺzli lipy na priezračné a vietor iba sivé oblaky vláčil nad dolinami...“
Jozef Mak, obyčajný človek, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.
.
Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.
.
Preblesklo jej hlavou, čo všetko Makovka znáša a všetko znáša za Jozefa, za jej, Marušinko Jozefa, aby mal v dedine trochu miesta z milosti, lebo je všade tesno, vo všetkých chalupách je tesno a nikde nepotrebujú cudziu Makovku a cudzieho Jozefa Maka. Všade sa boja chorého človeka, a o Makovke ktosi rozchýril, že dlho, dlho bude ležať, pokým raz umrie.
.
Ani tak neuhádol, čo je podivného na nich, no podvedome cítil hrozné utrpenie, ktoré nechcelo byť na lícach napísané, a jednako bolo tam. Nechcelo sa zradiť, ale jednako nevedelo sa načisto skryť; iba tak, aby ho Jozef Mak vedome nepobadal.
.
Ani na ume nemala, aby sa Jozefa dotkla, lenže stalo sa tam nenazdajky, a vtedy Jozefa akoby prútom udrel naraz po celom tele.
Ani na ume nemal, aby Marušu objal, a nemohol za to, že sa tak stalo, no keď ju pocítil v ramenách, zdivela v ňom krv.
.
Ty nie si Jozef Mak, ale celá dedina je v tebe.
.
... nič na svete sa nestane bez príčiny, a príčiny pochodia z pokušenia, a pokušenie je v človeku. Človeče, vyhoď zo seba pokušenie a nebudeš mať príčin...
.
Veď je Jula pokorná a skromná, nebude žiadať všetko ani z toho, čo Jozef Mak môže dávať.
.
Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva. Radosť, čo sa do nej tisla v posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde!... Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo.
.
Obyčajný človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta: musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej múdrej tridsiatke sial. (...) Ani nech sa ti nesníva, že by si si zúfal, ba ani sa nežaluj, ani nezloreč. (...) Trp, Jozef Mak.
Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac na svete vydrží obyčajný Jozef Mak.
/J. Cíger-Hronský: Jozef Mak/
Jozef Mak, obyčajný človek, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.
.
Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali z tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.
.
Preblesklo jej hlavou, čo všetko Makovka znáša a všetko znáša za Jozefa, za jej, Marušinko Jozefa, aby mal v dedine trochu miesta z milosti, lebo je všade tesno, vo všetkých chalupách je tesno a nikde nepotrebujú cudziu Makovku a cudzieho Jozefa Maka. Všade sa boja chorého človeka, a o Makovke ktosi rozchýril, že dlho, dlho bude ležať, pokým raz umrie.
.
Ani tak neuhádol, čo je podivného na nich, no podvedome cítil hrozné utrpenie, ktoré nechcelo byť na lícach napísané, a jednako bolo tam. Nechcelo sa zradiť, ale jednako nevedelo sa načisto skryť; iba tak, aby ho Jozef Mak vedome nepobadal.
.
Ani na ume nemala, aby sa Jozefa dotkla, lenže stalo sa tam nenazdajky, a vtedy Jozefa akoby prútom udrel naraz po celom tele.
Ani na ume nemal, aby Marušu objal, a nemohol za to, že sa tak stalo, no keď ju pocítil v ramenách, zdivela v ňom krv.
.
Ty nie si Jozef Mak, ale celá dedina je v tebe.
.
... nič na svete sa nestane bez príčiny, a príčiny pochodia z pokušenia, a pokušenie je v človeku. Človeče, vyhoď zo seba pokušenie a nebudeš mať príčin...
.
Veď je Jula pokorná a skromná, nebude žiadať všetko ani z toho, čo Jozef Mak môže dávať.
.
Jula sa usmievala i potom, keď bola mŕtva. Radosť, čo sa do nej tisla v posledné dni, nemohla tak naraz a ticho umrieť, ako umrela pokorná Jula. To nejde!... Radosť umiera veľmi pomaly, alebo neumrie nikdy, najmä nie tam, kde jej bolo veľmi málo.
.
Obyčajný človek si a obyčajný človek musí zachovať veľký zákon sveta: musí v druhej múdrej tridsiatke žať, čo v prvej múdrej tridsiatke sial. (...) Ani nech sa ti nesníva, že by si si zúfal, ba ani sa nežaluj, ani nezloreč. (...) Trp, Jozef Mak.
Človek milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac na svete vydrží obyčajný Jozef Mak.
/J. Cíger-Hronský: Jozef Mak/
No comments:
Post a Comment