Albert Camus - Vzbúrený človek

.
V čase negácie bolo užitočné preskúmať problém samovraždy. V čase ideológií sa treba vyrovnať s vraždou. Ak má vražda nejaké odôvodnenie, my sami i naša doba žijeme logicky. ... V každom prípade musíme jasne odpovedať na otázku, ktorá na nás dolieha v krvi a kriku nášho storočia. Boh klame, a s ním všetci, i ja sám, teda zomieram: vtedy šlo o samovraždu. Dnešná ideológia už popiera len tých druhých, klamú vlastne oni. A preto sa zabíja.
.
... voľba našich problémov už nie je možná.
.
Pojem absurdity sa k vražde stavia rozporne. Pocit absurdity, keď chceme ustanoviť nejakú normu konania, robí z vraždy niečo prinajmenšom ľahostajné, a teda i možné. Ak v nič neveríme, ak nič nemá zmysel a nemôžeme potvrdiť nijakú hodnotu, potom je možné všetko a nič nie je dôležité.
.
Ak teda chceme stáť v absurdnej pozícii, musíme sa pripraviť na vraždenie a ustúpiť tak logike pred pochybnosťami pokladanými za iluzórne.
No s logikou nemôže mať nič spoločné postoj, ktorý vraždu striedavo odmieta a pripúšťa. Veď absurdná úvaha zabíjanie pokladá prinajmenšom za ľahostajnú po tom, čo ho v najdôležitejšom závere napokon odsudzuje. Posledným záverom absurdnej úvahy je vskutku zavrhnutie samovraždy a zachovanie tejto zúfalej konfrontácie medzi skúmaním človeka a mlčaním sveta. Samovražda by znamenala koniec tejto konfrontácie a absurdná úvaha potvrdzuje, že by sa pod ňu dalo podpísať len za predpokladu negácie vlastných premís. Takýto záver by bol podľa nej únikom alebo vyslobodením. ... úvaha tým pripúšťa život ako jediné nutné dobro, keďže umožňuje práve túto konfrontáciu, a bez neho by absurdná stávka nemala na čom stáť. Pri tvrdení, že život je absurdný, vedomie musí byť živé. (...) Od okamihu, keď sa toto dobro uzná ako také, patrí všetkým ľuďom. Takúto logickosť nemožno prisúdiť vražde, keď ju odmietame vidieť v samovražde. Duch preniknutý myšlienkou absurdity nesporne prijme osudovú vraždu; nemôže však pripustiť vraždu rozumovo zdôvodnenú.
.
Aj absolútny nihilizmus, ten, ktorý uznáva právoplatnosť samovraždy, sa ešte ľahšie utieka k logicky zdôvodnenej vražde. Ak sa v našich časoch hravo pripúšťa, že vražda má svoje oprávnenie, na príčine je práve táto ľahostajnosť k životu, znak nihilizmu.
.
Človek, ktorý sa zabije osamote, si ešte ponechá určitú hodnotu, keďže si zjavne neprizná, že má právo nad životmi druhých. Dôkazom toho je, že na ovládnutie iného človeka ani raz nevyužíva strašnú silu a slobodu, vyplývajúcu z jeho rozhodnutia zomrieť; každá samovražda, ku ktorej nedôjde bez pocitu trpkosti osamote, je z istého hľadiska ušľachtilá alebo pohŕdavá. Pohŕdame však vždy v mene niečoho. Ak je svet k samovrahovi ľahostajný, je to preto, lebo tento človek má nejakú predstavu o tom, čo mu nie je alebo by mu nemuselo byť ľahostajné. Človek si myslí, že všetko zničí a všetko si odnesie so sebou, lenže v tejto smrti sa dokonca obrodí hodnota, pre ktorú by sa azda oplatilo žiť. Samovraždou sa teda absolútna negácia nevyčerpáva. (...) Samovražda a vražda sú tu dve podoby toho istého stavu, stavu zúfalej inteligencie...
.
Od okamihu, keď uznáme nemožnosť absolútnej negácie, a keď to uznáme, dajako žijeme, prvá vec, nepopierateľná, je život iného človeka. A tak ten istý pojem, ktorý v nás vzbudzoval predstavu, že vražda je ľahostajná, ju potom oberá o oprávnenosť; vraciame sa teda do legitímneho stavu, z ktorého sme sa pokúšali uniknúť. Takéto uvažovanie nám prakticky súčasne zaručuje, že zabíjať je i nie je možné. Necháva nás v protirečení bez toho, žeby dačo mohlo zabrániť vražde alebo ju ospravedlniť, nás, ohrozujúcich a ohrozovaných vo vleku celej doby zachvátenej nihilizmom, no predsa len osamotených so zbraňou v ruke a so stiahnutým hrdlom.
.