Snow Cherries from France

... Požiadala som kolegu, evanjelikálneho kresťana, aby mi vysvetlil, ako to funguje u nich, keď neveriaci obráti svoj negatívny alebo len ľahostajný postoj k viere. Svedectvá o obrátení majú väčšinou spoločné štyri črty a hneď ide poriadne do tuhého. Najprv je neveriaci konfrontovaný s evanjeliom, napríklad cez náhodnú účasť na kázni, stretnutie s charizmatickým hlbokým veriacim alebo krajný životný zážitok, ktorý ho prinúti pozerať sa nad seba. V prvom momente ho zvesť evanjelia spravidla pohorší, pretože sa hneď dozvie prvú zlú správu: je hriešnikom. Mnohí neveriaci majú však pocit, že sú v podstate slušní a dobrí ľudia, a tak zväčša tú prvú náhodnú skúsenosť s evanjeliom a vierou znechutene zavrhnú. Ale niečo z toho zostane v  podvedomí a niektoré myšlienky im neprestávajú vŕtať hlavou. Pôvodná samospravodlivosť býva nahlodaná spomienkami na epizódy života, na ktoré človek nie je hrdý. Až si napokon uvedomí, že existencia každého z nás je nejakým spôsobom porušená a potrebuje sa uzdraviť. Hovorí sa tomu, byť usviedčaný Duchom svätým.
Ozveny a výčitky dávno prežitých hriechov a vedomie vlastnej porušenosti sú postupne také silné, že človek vidí len jednu záchranu, a to je obrátiť sa v modlitbe priamo na Ježiša Krista, požiadať ho o odpustenie a zmazanie hriechov a o možnosť stať sa Božím dieťaťom. Volá sa to modlitba obrátenia a často to z človeka vypadne úplne spontánne. Po obrátení sa človek stáva znovuzrodeným kresťanom. Keď človek vyzná svoje hriechy, prichádza obvykle pocit uvoľnenia. Veriaci dostáva Ducha svätého a s pomocou milosti začína kresťansky žiť. Neskorší krst je potom už len vonkajšou manifestáciou vnútorného obrátenia. Novonadobudnutá viera sa môže rozvíjať alebo zakrnieť. Jej rozvíjanie sa deje prostredníctvom modlitby, pravidelného čítania Božieho slova, poslušnosti voči nemu a navštevovania spoločenstva iných veriacich. 

Ak si poriadne prečítame zásadné knihy ktoréhokoľvek náboženstva (...), zistíme,  že všade je človek konfrontovaný so svojimi hriechmi, všade musí prejsť duševným očistcom, pokiaľ pocíti skutočnú Božiu lásku, všade sa musí podriadiť rozvíjaniu viery prostredníctvom modlitby, pravidelné čítanie Božieho slova, poslušnosti voči nemu a navštevovanie spoločenstva. Možno si môžeme vyberať náboženstvo ako čerešne na trhu, nemôžeme si však vyberať len tie pekné a zábavné stránky. Teda môžeme, ale tak zostaneme vždy len na pol ceste, ak nie úplne na začiatku.  
Podľa celoeurópskych prieskumov hodnotovej orientácie sa k rozhodnému ateizmu hlási len veľmi malé percento Európanov. Bojový ateizmus ustúpil agnosticizmu a ľahostajnosti. Na druhej strane klesá aj inštitucionalizovaná religiozita. To, či bude budúcnosť patriť tým náboženským inštitúciám, ktoré budú schopné poskytnúť bohatú škálu aktivít a budú pružne reagovať na čoraz diferencovanejšie duchovné potreby rôznych jednotlivcov a skupín, alebo celý svet ovládne náboženstvo s najagresívnejším marketingom, je otázne.
Jeden môj dobrý priateľ, hlboko veriaci človek, nemôže chodiť okolo čajovní a etnošopov, lebo z nich priam cíti síru a pekelný pach. Nezdieľam s ním celkom tento strach i keď mu rozumiem, myslím si, že aj cez etnošop sa dá prísť až k nášmu Bohu. Súhlasím s ním však v tom, že si často zbytočne kontaminujeme naše kultúrne dedičstvo ezoterikou a všakovakými zástupnými fenoménmi a pritom duchovné aspekty našej civilizácie sú jednoducho nádherné.

(elena akácsová: cesta k bohu okolo sveta a späť)

tyzden.sk