Hedviga - ženské meno germánskeho pôvodu, znamená „víťaziaca v boji"
"Nevychovávali ma v presvedčení, že ľudia sú zlí, že musím byť podozrievavá, ak sa stane čokoľvek. Vyrastala som v láske a harmónii, nemala som ani poňatia o tom, aké to je, keď človeku ubližujú. Moji rodičia žijú v krásnom a šťastnom manželstve dvadsaťosem rokov, ich príklad a bezpečie ich súdržnosti boli tým najdôležitejším, čo som doma dostala."
(...)
"Ten deň sa nijako neodlišoval od ostatných skúškových dní: poctivo som sa pripravovala, veľa som sa učila, posledný týždeň som si už učivo iba opakovala. Do školy som šla celkom pokojná. Preto ma tak trápilo, keď tvrdili, že som si to všetko vymyslela, aby som sa uliala zo skúšky. Ja som na skúšku nikdy nešla nepripravená.
Dodnes si nepamätám všetky podrobnosti, ale ten hrozný strach si dokážem vybaviť úplne presne. Slová, údery a tváre mi zostali v pamäti ako film, ktorý sa občas pretrhne - sú úplne zreteľné momenty, aj celkom zahmlené časti. Pocity sú však dodnes veľmi živé, doslova cítim strach, chlad, zovretie v hlave.
Pamätám si cestu, stromy, to, že sa pozerám na svoje nohy a že na nich nemám topánky, oproti idú dve ženy, padnem a znova vstávam - je to ako keby som na seba hľadela zvonka. Neuvedomovala som si ani to, že kráčam k univerzite, jednoducho som išla po ceste a keď som ju opustila, zbadala som budovu školy.
Pamätám si škrípanie dverí, ako som vstúpila na katedru maďarčiny, že som obklopená mnohými ľuďmi, dievča v ružovom kostýme si kľaká k mojim nohám, potom už sedím vo fotelke v pracovni vedúcej katedry, ale neviem, ako som sa tam dostala. Nevedela som, čo sa stalo a ako vyzerám, ale bolo mi celkom jasné, prečo som došla, a za každú cenu som chcela skladať skúšku.
Cítila som, že niečo nie je v poriadku, ale myslela som si, že to urovnám, keď budem mať po skúške. Potom prišla záchranka, dostala som upokojujúcu injekciu a od tej chvíle sa dianie okolo mňa spomalilo. Viem, že mi robili všelijaké vyšetrenia, potom ma vyviezli na izbu, kde už niekto ležal.
Prišiel Peter a moji rodičia, a onedlho aj jeden policajt so zapisovateľkou, aby ma vypočuli. Veľmi som sa usilovala odpovedať na všetky otázky, ale bola som taká omámená, že som ledva hýbala jazykom. To už bola nemocnica plná novinárov, moji rodičia sa aj preto rozhodli, že ma prevezú do Dunajskej Stredy, aby som k nim bola bližšie.
Vyšetrenia v Dunajskej Strede si príliš nepamätám, ale viem, že tam som bola na izbe sama. Neustále mi zvonil telefón a chceli ma navštíviť všelijakí novinári a politici. Všetkým som hovorila, že potrebujem iba svoju rodinu, že si chcem odpočinúť a prosila som aj lekárov, aby ku mne nikoho nepúšťali."
(...)
Dodnes si nepamätám všetky podrobnosti, ale ten hrozný strach si dokážem vybaviť úplne presne. Slová, údery a tváre mi zostali v pamäti ako film, ktorý sa občas pretrhne - sú úplne zreteľné momenty, aj celkom zahmlené časti. Pocity sú však dodnes veľmi živé, doslova cítim strach, chlad, zovretie v hlave.
Pamätám si cestu, stromy, to, že sa pozerám na svoje nohy a že na nich nemám topánky, oproti idú dve ženy, padnem a znova vstávam - je to ako keby som na seba hľadela zvonka. Neuvedomovala som si ani to, že kráčam k univerzite, jednoducho som išla po ceste a keď som ju opustila, zbadala som budovu školy.
Pamätám si škrípanie dverí, ako som vstúpila na katedru maďarčiny, že som obklopená mnohými ľuďmi, dievča v ružovom kostýme si kľaká k mojim nohám, potom už sedím vo fotelke v pracovni vedúcej katedry, ale neviem, ako som sa tam dostala. Nevedela som, čo sa stalo a ako vyzerám, ale bolo mi celkom jasné, prečo som došla, a za každú cenu som chcela skladať skúšku.
Cítila som, že niečo nie je v poriadku, ale myslela som si, že to urovnám, keď budem mať po skúške. Potom prišla záchranka, dostala som upokojujúcu injekciu a od tej chvíle sa dianie okolo mňa spomalilo. Viem, že mi robili všelijaké vyšetrenia, potom ma vyviezli na izbu, kde už niekto ležal.
Prišiel Peter a moji rodičia, a onedlho aj jeden policajt so zapisovateľkou, aby ma vypočuli. Veľmi som sa usilovala odpovedať na všetky otázky, ale bola som taká omámená, že som ledva hýbala jazykom. To už bola nemocnica plná novinárov, moji rodičia sa aj preto rozhodli, že ma prevezú do Dunajskej Stredy, aby som k nim bola bližšie.
Vyšetrenia v Dunajskej Strede si príliš nepamätám, ale viem, že tam som bola na izbe sama. Neustále mi zvonil telefón a chceli ma navštíviť všelijakí novinári a politici. Všetkým som hovorila, že potrebujem iba svoju rodinu, že si chcem odpočinúť a prosila som aj lekárov, aby ku mne nikoho nepúšťali."
(...)
"Mnohí si myslia, že peklo sa pre mňa začalo vtedy, keď ma na polícii a neskôr na tlačovej besede obvinili z klamstva, ale ja nedokážem rozlíšiť dianie medzi 25. augustom a 9. septembrom. Všetky dni boli rovnako strašné, každá chvíľa rovnako mučivá, lebo aj kým som verila, že polícia hľadá vinníkov, bolo pre mňa ťažké spracovať skutočnosť, že ma niekto napadol.
Obviňovala som aj samu seba, lebo ocko i Peter mi navrhli, že ma do Nitry odvezú autom, ale ja som ich nechcela zaťažovať. Neskôr som neustále rozmýšľala nad tým, že všetko mohlo byť inak, keby ma brali autom, najradšej by som vrátila koleso času. Neprestajne som sa prehrabávala v pamäti, lebo som sa bála, že som vynechala niečo veľmi podstatné.
Toľko som uvažovala o tom, čo sa stalo, že dnes už ani neviem, či to, čo si vybavujem sú naozaj moje spomienky, alebo si len spätne premietam niečo, čo si iba myslím, lebo to tak diktuje logika. Toto však platí len o zahmlených útržkoch, napríklad o tom, ktorou cestou som išla cez mesto - ohľadom podstaty som si absolútne istá. Aj v tom, že na moste sa ma pýtala posádka auta, ako sa dostanú do Nových Zámkov, pamätám si, ako na mňa útočníci kričali a čo so mnou robili."
(...)
Obviňovala som aj samu seba, lebo ocko i Peter mi navrhli, že ma do Nitry odvezú autom, ale ja som ich nechcela zaťažovať. Neskôr som neustále rozmýšľala nad tým, že všetko mohlo byť inak, keby ma brali autom, najradšej by som vrátila koleso času. Neprestajne som sa prehrabávala v pamäti, lebo som sa bála, že som vynechala niečo veľmi podstatné.
Toľko som uvažovala o tom, čo sa stalo, že dnes už ani neviem, či to, čo si vybavujem sú naozaj moje spomienky, alebo si len spätne premietam niečo, čo si iba myslím, lebo to tak diktuje logika. Toto však platí len o zahmlených útržkoch, napríklad o tom, ktorou cestou som išla cez mesto - ohľadom podstaty som si absolútne istá. Aj v tom, že na moste sa ma pýtala posádka auta, ako sa dostanú do Nových Zámkov, pamätám si, ako na mňa útočníci kričali a čo so mnou robili."
(...)
"Tí istí policajti, ktorí prišli pre obálku, ma znova vyhľadali 9. septembra ráno. Nebola som doma, spala som u priateľa, mama ich poslala za mnou. Povedali, že majú páchateľov, že by som ich mala identifikovať, takže ma vezmú na policajné riaditeľstvo do Nitry. Veľmi sa mi uľavilo, pomyslela som si, že týmto končia všetky moje trápenia.
Sľúbili mi, že to nebude trvať viac ako dvadsať minút, preto som Petrovi povedala, aby prišiel za mnou, že pôjdeme do mesta nakupovať. Cestou som sa opýtala policajtov, či sa musím s útočníkmi stretnúť, či ma oni budú vidieť, ale dostala som len vyhýbavé odpovede. Nechceli sa zhovárať, radšej sa ma pýtali na osobné veci.
Zaujímali ich moje skúšky, kvety mojej mamy a nájomné za byty v Dunajskej Strede, vtedy som si myslela, že sú takí ohľaduplní. Ani to mi nebolo podozrivé, že na riaditeľstve si ma hlavný vyšetrovateľ prípadu Peter Horák premeriaval s mimoriadne ustarostenou tvárou. Myslela som si, že má takú zlú náladu preto, lebo je sobota a on musel prísť do roboty.
Okolo mňa pobehovali ľudia s káblami a kamerami, potom som zostala sama s Horákom, ktorý sa mi zadíval hlboko do očí a povedal, že to mám veľmi nahnuté. Opýtala som sa ho, čo tým myslí, načo vytiahol kopu spisov, lekársky posudok, posudok grafológa a začal vymenúvať, čo všetko sa v nich píše. Ešte stále som celej veci nerozumela, neprestajne som sa ho pýtala, kedy bude opoznanie, ale on vyhlásil, že najprv si musíme vyjasniť niektoré veci.
Potom Horák odišiel a do miestnosti vstúpili tí dvaja vyšetrovatelia, ktorí ma doviezli. Keď som sa ich pýtala, čo to má znamenať, povedali mi, že to je obvyklá procedúra, že onedlho môžem odísť. Upokojila som sa, pomyslela som si, že prišlo k nejakému omylu a že mojou úlohou je všetko čo najpodrobnejšie objasniť, a vrátiť ich na správnu cestu.
Aj som začala vysvetľovať, čo sa stalo, ale Horák, ktorý sa medzičasom vrátil, ma stále prerušoval, skákal mi do reči a zapisovateľke diktoval už len to, čo si myslel on. Celý čas bola zapnutá kamera, darmo som im hovorila, že s tým nesúhlasím, odvolávali sa na to, že to je len operatívny záznam pre ich potrebu.
Neustále prichádzali a odchádzali nejakí ľudia, prinášali a potom odnášali nejaké papiere, Horák z nich kládol otázky, potom zrazu povedali, že prišlo k technickej chybe a vypli kameru.
Vtedy ma obklopili piati policajti a jeden chudý, prešedivený na mňa začal revať. Že som klamárka, najväčšia klamárka s akou sa kedy stretol, že ako si predstavujem, že oni týždeň chodili v gumákoch po blate v parku a nič nenašli, lebo ja som ich zavádzala, a že robím hanbu celej krajine.
Revali aj ostatní, navzájom si skákali do reči a ja som bola na smrť vystrašená. Ani neviem, kde som nabrala toľko odvahy, že keď ten šedivý buchol do stola, povedala som mu, aby na mňa takto nevrieskal. Vtedy stíšil hlas a povedal, že to je uňho normálny spôsob prejavu voči takým ľuďom, ako som ja. Takto to išlo aspoň štvrť hodinu, potom zapli kameru a Horák pokračoval vo vypočúvaní.
Prestávku medzitým urobili iba raz, prosila som ich, či by som nemohla ísť na toaletu, lebo sa necítim dobre. Odprevadila ma tam žena, ktorá písala zápisnicu, tej som musela odovzdať aj mobil. Nedovolili mi ani toľko, aby som zavolala priateľovi, ktorý celé predpoludnie čakal v aute a nevedel, čo je so mnou.
Potom som dosť dlho sedela na chodbe. Počula som, že policajti sa radia v jednej miestnosti. Hlava ma bolela tak, že som nerozumela ani slovu, pokúsila som sa chodiť, potom som si ľahla na jednu lavičku. Neustále ma sledovali, aby som sa nedostala do blízkosti kancelárie, kde sa radili, a aby som niečo nezačula.
Z nervozity som sa babrala s telefónom, ale hneď ma okríkol jeden policajt, aby som sa neodvážila zavolať, hoci telefón bol vypnutý. Opýtala som sa, kedy môžem ísť domov, na čo sa ma spýtal, odkiaľ beriem, že vôbec pôjdem domov.
Teraz sa vraj rozpráva vyšetrovateľ s prokurátorom a je možné, že tu budem musieť zostať v cele predbežného zadržania.
Nemala som ani poňatia koľko času uplynulo, ale cítila som, že strašne veľa, lebo som bola hladná, smädná a veľmi, veľmi unavená. Keď ma vzali späť do vyšetrovacej miestnosti, Horák začal hrať dobrého policajta - to som pochopila tiež až neskôr - aby som uverila, že mi chce pomôcť.
Rozprával, ako veľmi ma ľutuje, a ako by bol rád, keby sme to celé uzavreli. Usiloval sa ma presvedčiť, že keď sa priznám, že som si to celé vymyslela, nebudem nijako stíhaná, a hneď môžem ísť domov. Ostatní mlčali, tak som im povedala, že si ich pamätám z nemocnice a že všetci videli moje zranenia.
Tvrdili, že oni nič nevideli. To som už bola taká vyčerpaná, že som sa ich ani nesnažila o ničom presviedčať, nemala som silu ani na to, aby som odporovala tomu, čo Horák hovorí, na všetko som odpovedala len neviem a nie.
Zišlo mi na um, že v takýchto prípadoch má človek právo na advokáta, vo filmoch som čosi také videla, ale povedali, že ak mám čisté svedomie, nie je to potrebné, nech podpíšem zápisnicu a môžem ísť. Nebola som schopná prečítať si ju, vtedy a v tom stave by som bola podpísala vari aj vlastný rozsudok smrti, len aby som sa odtiaľ vyslobodila.
Nepustili ma hneď, Horák ma zavolal do svojej kancelárie a urobil ešte jeden pokus, aby ma zlomil. Predniesol hotovú drámu, ako ho táto situácia ničí, že začínal ako radový dopravák, že videl utrhnuté ruky a hlavy, ale takto ním ešte nič neotriaslo. Že sám nevie, čo si má myslieť, ale chce mi pomôcť, že už v nemocnici sa mu nado mnou zvieralo srdce, a že mi nemôže poradiť nič iné, len to, aby som povedala všetko, čo viem.
Odvetila som mu, že doteraz som nerobila nič iné, len som opakovala, čo sa stalo. Vzápätí mi dal vizitku a pustil ma. Keď som odchádzala, na chodbe stál špalier policajtov a vyprevádzali ma výsmešnými pohľadmi. Ten, čo na mňa najviac kričal sa ozval, prečo sa smejem. Povedala som, že sa vôbec nesmejem. Nejako som sa vytackala a keď sa za mnou zavreli dvere, rozplakala som sa.
(Marie Vrabcová: Hedviga)Sľúbili mi, že to nebude trvať viac ako dvadsať minút, preto som Petrovi povedala, aby prišiel za mnou, že pôjdeme do mesta nakupovať. Cestou som sa opýtala policajtov, či sa musím s útočníkmi stretnúť, či ma oni budú vidieť, ale dostala som len vyhýbavé odpovede. Nechceli sa zhovárať, radšej sa ma pýtali na osobné veci.
Zaujímali ich moje skúšky, kvety mojej mamy a nájomné za byty v Dunajskej Strede, vtedy som si myslela, že sú takí ohľaduplní. Ani to mi nebolo podozrivé, že na riaditeľstve si ma hlavný vyšetrovateľ prípadu Peter Horák premeriaval s mimoriadne ustarostenou tvárou. Myslela som si, že má takú zlú náladu preto, lebo je sobota a on musel prísť do roboty.
Okolo mňa pobehovali ľudia s káblami a kamerami, potom som zostala sama s Horákom, ktorý sa mi zadíval hlboko do očí a povedal, že to mám veľmi nahnuté. Opýtala som sa ho, čo tým myslí, načo vytiahol kopu spisov, lekársky posudok, posudok grafológa a začal vymenúvať, čo všetko sa v nich píše. Ešte stále som celej veci nerozumela, neprestajne som sa ho pýtala, kedy bude opoznanie, ale on vyhlásil, že najprv si musíme vyjasniť niektoré veci.
Potom Horák odišiel a do miestnosti vstúpili tí dvaja vyšetrovatelia, ktorí ma doviezli. Keď som sa ich pýtala, čo to má znamenať, povedali mi, že to je obvyklá procedúra, že onedlho môžem odísť. Upokojila som sa, pomyslela som si, že prišlo k nejakému omylu a že mojou úlohou je všetko čo najpodrobnejšie objasniť, a vrátiť ich na správnu cestu.
Aj som začala vysvetľovať, čo sa stalo, ale Horák, ktorý sa medzičasom vrátil, ma stále prerušoval, skákal mi do reči a zapisovateľke diktoval už len to, čo si myslel on. Celý čas bola zapnutá kamera, darmo som im hovorila, že s tým nesúhlasím, odvolávali sa na to, že to je len operatívny záznam pre ich potrebu.
Neustále prichádzali a odchádzali nejakí ľudia, prinášali a potom odnášali nejaké papiere, Horák z nich kládol otázky, potom zrazu povedali, že prišlo k technickej chybe a vypli kameru.
Vtedy ma obklopili piati policajti a jeden chudý, prešedivený na mňa začal revať. Že som klamárka, najväčšia klamárka s akou sa kedy stretol, že ako si predstavujem, že oni týždeň chodili v gumákoch po blate v parku a nič nenašli, lebo ja som ich zavádzala, a že robím hanbu celej krajine.
Revali aj ostatní, navzájom si skákali do reči a ja som bola na smrť vystrašená. Ani neviem, kde som nabrala toľko odvahy, že keď ten šedivý buchol do stola, povedala som mu, aby na mňa takto nevrieskal. Vtedy stíšil hlas a povedal, že to je uňho normálny spôsob prejavu voči takým ľuďom, ako som ja. Takto to išlo aspoň štvrť hodinu, potom zapli kameru a Horák pokračoval vo vypočúvaní.
Prestávku medzitým urobili iba raz, prosila som ich, či by som nemohla ísť na toaletu, lebo sa necítim dobre. Odprevadila ma tam žena, ktorá písala zápisnicu, tej som musela odovzdať aj mobil. Nedovolili mi ani toľko, aby som zavolala priateľovi, ktorý celé predpoludnie čakal v aute a nevedel, čo je so mnou.
Potom som dosť dlho sedela na chodbe. Počula som, že policajti sa radia v jednej miestnosti. Hlava ma bolela tak, že som nerozumela ani slovu, pokúsila som sa chodiť, potom som si ľahla na jednu lavičku. Neustále ma sledovali, aby som sa nedostala do blízkosti kancelárie, kde sa radili, a aby som niečo nezačula.
Z nervozity som sa babrala s telefónom, ale hneď ma okríkol jeden policajt, aby som sa neodvážila zavolať, hoci telefón bol vypnutý. Opýtala som sa, kedy môžem ísť domov, na čo sa ma spýtal, odkiaľ beriem, že vôbec pôjdem domov.
Teraz sa vraj rozpráva vyšetrovateľ s prokurátorom a je možné, že tu budem musieť zostať v cele predbežného zadržania.
Nemala som ani poňatia koľko času uplynulo, ale cítila som, že strašne veľa, lebo som bola hladná, smädná a veľmi, veľmi unavená. Keď ma vzali späť do vyšetrovacej miestnosti, Horák začal hrať dobrého policajta - to som pochopila tiež až neskôr - aby som uverila, že mi chce pomôcť.
Rozprával, ako veľmi ma ľutuje, a ako by bol rád, keby sme to celé uzavreli. Usiloval sa ma presvedčiť, že keď sa priznám, že som si to celé vymyslela, nebudem nijako stíhaná, a hneď môžem ísť domov. Ostatní mlčali, tak som im povedala, že si ich pamätám z nemocnice a že všetci videli moje zranenia.
Tvrdili, že oni nič nevideli. To som už bola taká vyčerpaná, že som sa ich ani nesnažila o ničom presviedčať, nemala som silu ani na to, aby som odporovala tomu, čo Horák hovorí, na všetko som odpovedala len neviem a nie.
Zišlo mi na um, že v takýchto prípadoch má človek právo na advokáta, vo filmoch som čosi také videla, ale povedali, že ak mám čisté svedomie, nie je to potrebné, nech podpíšem zápisnicu a môžem ísť. Nebola som schopná prečítať si ju, vtedy a v tom stave by som bola podpísala vari aj vlastný rozsudok smrti, len aby som sa odtiaľ vyslobodila.
Nepustili ma hneď, Horák ma zavolal do svojej kancelárie a urobil ešte jeden pokus, aby ma zlomil. Predniesol hotovú drámu, ako ho táto situácia ničí, že začínal ako radový dopravák, že videl utrhnuté ruky a hlavy, ale takto ním ešte nič neotriaslo. Že sám nevie, čo si má myslieť, ale chce mi pomôcť, že už v nemocnici sa mu nado mnou zvieralo srdce, a že mi nemôže poradiť nič iné, len to, aby som povedala všetko, čo viem.
Odvetila som mu, že doteraz som nerobila nič iné, len som opakovala, čo sa stalo. Vzápätí mi dal vizitku a pustil ma. Keď som odchádzala, na chodbe stál špalier policajtov a vyprevádzali ma výsmešnými pohľadmi. Ten, čo na mňa najviac kričal sa ozval, prečo sa smejem. Povedala som, že sa vôbec nesmejem. Nejako som sa vytackala a keď sa za mnou zavreli dvere, rozplakala som sa.
V aute som Petrovi ledva dokázala vyrozprávať, čo sa stalo, ani ma hneď nepochopil. Vyčítal mi, prečo som si vypla telefón, že dlhé hodiny tu na mňa čaká a ani nevie, čo je so mnou.
Bol nahnevaný a nechcel mi uveriť, že obviňujú mňa. Myslel si, že som niečo zle pochopila a že od prílišného stresu som sa teraz zosypala. Dala som mu Horákovu vizitku, aby mu zavolal, a aby sa ho opýtal. Zavolal mu, ale Horák mu povedal, že naozaj som to zle pochopila, že síce existujú nejaké nejasnosti, ale že vyšetrovanie bude trvať ešte dva týždne. Na to sa upokojil, ale ja vôbec nie.
Doma som plačky prosila, aby mi uverili, že sa nemýlim. Keď som im všetko porozprávala od začiatku do konca, rodičia uznali, že vec je veľmi vážna. Nepoznali sme žiadneho advokáta, nikdy sme nemali do činenia so súdmi, takže sme ani nevedeli, na koho sa máme obrátiť..."
Bol nahnevaný a nechcel mi uveriť, že obviňujú mňa. Myslel si, že som niečo zle pochopila a že od prílišného stresu som sa teraz zosypala. Dala som mu Horákovu vizitku, aby mu zavolal, a aby sa ho opýtal. Zavolal mu, ale Horák mu povedal, že naozaj som to zle pochopila, že síce existujú nejaké nejasnosti, ale že vyšetrovanie bude trvať ešte dva týždne. Na to sa upokojil, ale ja vôbec nie.
Doma som plačky prosila, aby mi uverili, že sa nemýlim. Keď som im všetko porozprávala od začiatku do konca, rodičia uznali, že vec je veľmi vážna. Nepoznali sme žiadneho advokáta, nikdy sme nemali do činenia so súdmi, takže sme ani nevedeli, na koho sa máme obrátiť..."
via sme.sk
Kösz. - Dík.
ReplyDeleteJobbakat kívánok Néked. - Prajem Ti lepšie veci.