Všetko sa lesklo a ligotali ako po daždi, malo to hĺbku a silu, bola to prítomnosť, mocná, priestranná prítomnosť, samozrejmá, bez otázok, bez smútku a bez zúfalstva. Graeber ju cítil, akoby prichádzala z nejakého mučivého sna, plne narážala na neho, všetko v ňom zmäklo, bolo to ako odpoveď bez slov, ďaleko od všetkých otázok, ďaleko od celého myslenia, odpoveď, ktorú poznal z nocí a dní, keď sa ho dotýkala smrť a keď z kŕča, strnulosti a konca znova do neho vtrhol život, horúci a len čistý pud, ktorý svojim prívalom kriesi i vysúša mozog.
Vstal. Prešiel popri lipe, pomedzi zrúcaniny a domy. Zrazu pocítil, že čaká. Všetko v ňom čakalo. Čakal na večer ako na prímerie.
(E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania)
No comments:
Post a Comment