Snow Cherries from France

Alba


Nadránom som ležal v člne.
V hmle si priplávala
a vzala si mi ruky do svojich.
Opúšťame sa
s fialovými znakmi v tvare kriku
na krku.
Šalviové bozky lúčenia.

Potme si rozprávam tvoju tvár.
Vlhké pery v lone z bielej sukne dvíham.
Žiarivá, žiarivá,
tebe na počesť
po hladine plávajú
záručné listy jesene.

Topole celú noc pochodujú
bláznivý pochod mieru.

Odmlčali sa plamienky v prsiach.
Bodľačie vstalo na špičky.
Azda naozaj
mesto nevstane z mŕtvych o tretej.
Nepovie: Vlož ruku do mojich rán
a presvedč sa.

V úzkosti
ustavičný strach, neschopnosť chytiť kľučku,
bránami sa brániť.

Nevzbĺkne farebne
štyridsať paličiek vo vlasoch kamarátky.
Nepocválajú belasé slepé kone nebeské.
Nevztýčia kríže svitania
ružové borievky bolesti
z tej duše pre tvŕdze.

Pobozkaj,
srdcové kamene
rosu vyslovia.

Vlhká astra slnka
sa nechytí.
Slepí si vydýchnu.
My si zvykneme.

Rieka si odnáša
svoju utopenú vodu.
Ťažké člny namáhavo
ju pritláčajú k zemi.
O tretej ráno
nahé víly
cikajú z brehu do vody.
Nesvitne, nesvitne.
Starý pán September
stromy s psíkmi kríkmi
alejou vedie ku škole;
agáty, agáty
s dievčenským svedomím.

Prihládzam ti vlasy,
plávame okolo záhrad,
nadávaš.

Je presne
jeseň
a tiež trocha prachu,
taký nepríjemný pocit,
ako keď máš prsty od kriedy.

Komín
mím
zakýva rukávom.
Spadne dym.

Nebozkávaj.
Začína sa vietor.


/Peter Repka: Zmeny počas tlače/