Snow Cherries from France

Beh kamery
(1)


Práve teraz
za javiskom
najlepší recitátor večera
zomiera.

A tak ti nemá kto zatlačiť oči.

Tu, zničení, prinášame
bezmocnosť poézie,
zoslabnutí horúčkou.
(alala loi loi mui
alala ono zono bebulum bum)
(Biele myšky z toľkej lásky.)

Ani bozkávaním zeme sa nepriblížime jari.
Až guľky
otvárajú hruď
zeme:
Pašaka
Šňuky všetkých ogabal.

To bolo detstvo.
Karloveské čerešňové koláče.
Detvy za červenú päťkorunáčku
pre Malého lorda v matrózkach po kolená.
Pod papierovým dáždnikom
bosá Pipa s litrovkou atramentu
pre psa Beťára.
Dohola ostrihaný.

Cifruša
u babky sa nechala štekliť na krku.

Bola fajn. Sestrička námestie.
(erestečka ereste gebuldy matildo puby hásan)

Za výhrevňami
drobnými dlaňami požehnávali vlaky
do noci,
hrávali solitaš:
Rusko von, Amerika, trafený.

(Privreté viečka, horúco, povedala.)

Medzitým som spustol.





(2)


V dvadsiatke sa mi trasú ruky
kružidlom spraviť kruh.
Zostať v ňom.

Tak nám zvolili prezidenta.
Medzinárodný deň slepcov:
piatok, trinásteho októbra 1964.

Klaniame sa veciam,
ktorých trvácnosť je smiešna.

Nemáme nič.

Tváre
strielne, tušené.
Osamelí Nepomuckí,
v sieťovkách
zakázané knihy.

Každou ranou sa otvárame smrti.
Za báseň dvanásť mesiacov,
Snehulienka.

Bobrík odvahy sa utopil.
Bobrík hladu zošalel.
Bobrík mlčania nemlčí.

Vyhoreli sme.
Jožko zomrel.
Anjeli odleteli nad lokomotívami na sever.

Prší, prší, len sa leje.

Je 14, 20.
Venujte pozornosť tejto správe:
Darina nech sa ponáhľa domov.
Sestra sa jej otrávila
divými hubami
plynu.

Bez všetkého.
Bez zábradlia.
Što búdet?
Što búdet?
Što nibúď...

Pustatinou pískaj si:
Môj bože, som len sám a sám,
kde inde pomoc hľadať mám?

Hlas zomiera.
Básne.
Hroby slov.





(3)


No a,
čo na tom,
že zomiera?

Bolo dievča.
Odhŕňal si mu vlasy a bolo doma.
Hmatáš po tele,
sladkasto šepce.

Ligotavá dcérka.
(Pozor na pančuchy!)
Smeje sa: Chachachá. Peklo,
biela káva.
V ružovom zamate vlhko trémy,
ospalá mačička v čiernom zrkadle.
Cing, cing.

Vám sa to počúva
v záhradkách svojej lásky!
Ste príliš dobrí,
aby ste mohli milovať.

Ale,
Poškvrnená,
čo s ružami?

Božie telo.
V rukách sa jej mihotal živý lupeň sviečky.
Suchý tulipán mala v spevníku.
Mestské deti sa modlili za pokoj.

Pri sude siričitanu sodného som ťa bozkával.
Celé popoludnie sme stleli kvety v izbičke.
Do rána si sa prvý raz
s iným –
Kráľovná, kráľovná moja.

Kristepane, ty vieš, ako je ťažko
počúvať samé cnostné reči.

Ľudia sa nemohli utopiť.
Domy horeli pridlho.

Poškvrnená, príď
v kresle za súmraku
jesť slivky úzkosti.




(4)


Raz popoludní. Cítil sa, akoby ho ktosi vyfackal.
Čosi sme chceli jesť.
Po asfalte sa bicyklovali štrnásťročné na
trojkolkách.

70 tepov za minútu.
Zvony zúrili
jednou nohou ako invalid.

Ach, aká krásna,
podvečer mdlý,
rieka zasnená,
ach, vinohrady,
rumová jeseň.
Celá krásna...

Do pozoru postavme
železo cintorínskych plotov.

Slzičky Sedembolestnej
v kyticiach Eve nesieme.

Tie privretia perí, predklony.
Deti sa majú bozkať na čelo.

Vosková
Eva Horváthová,
svätica mesta,
futbalistka úprimná,
usmej sa, usmej sa.
vždy šteklivá.

S privretými očami,
elce pelce do pekelce trav sik von,
zaprášená & rozhorúčená,
s kľúčom na tričku.

Bože, kamarátky z detstva
nám vyobliekali
ako do truhly.

*
Podvečer mdlý,
rieka zasnená.
Na pohrebe
sme si strkali sklenú vatu za krk
a hľadeli sme na kone.



* * *


Kedy
v koľkej
minúte detstva?

Pršalo?
Mali sme na sebe tepláky UNRRA?
Sedeli sme na stoličkách UNRRA?
Bol súmrak?
Jedli sme hrozienkovú tortu?
Spievali sme ruské piesne,
až k plaču smutné?
Vychádzali sme medzi vrchy
spolu s bielou
hmlou.



/Peter Repka: Pštrosi v meste/