tori vids

via

"Miest, ktoré si nemôžeme udržať, sa vzdávame. To sa človek naučí ako vojak."
.
... poznávanie a oznamovacia schopnosť boli z nich vymazané; v anonymnej bdelosti sledovali niečo, čo nemohli vidieť: čo mohlo byť dunením, čo mohlo byť smrťou. Neboli už natoľko malé, aby necítili nebezpečenstvo, a ešte nie natoľko staré, aby predstierali neužitočnú odvahu. Boli čulé a bezbranné a odovzdané.
Graeber zrazu zbadal, že také neboli len deti; aj oči ostatných sa uberali tou cestou. Tváre a telá boli tiché; načúvali, a neboli to len uši, čo načúvali - boli to aj dopredu naklonené plecia, stehná, kolená, podopreté ramená a ruky. Načúvali nehybne a len oči sledovali hluk, akoby počúvali nepočuteľný rozkaz.
Potom pocítil strach.
.
"Človek sa nikam nemá vracať. Tak, maj sa dobre, Ernest! Máme krátky, slávyplný život, čo?"
"Áno, Ľudovít. Strava zadarmo, pobyt v cudzine a štátny pohreb."
.
... dva sprievody mŕtvych uzavreli východ. Ešte raz sa obzrel. Kňazi sa modlili nad hrobmi, príbuzní a priatelia stáli pri čerstvých hŕbkach, páchlo tu po zvädnutých kvetinách a vyhádzanej hline, vtáci spievali, procesia hľadajúcich putovala ďalej popri múroch, hrobári švihali svojimi čakanmi v polovykopaných jamách, kamenári a pohrební agenti sa túlali hore-dolu - miesto smrti sa stalo najľudnatejším na svete.
.
"... Človek môže byť zodpovedný iba za to, čo sám urobil. A aj to len vtedy, keď to nerobil na rozkaz."
"Ak strieľame rukojemníkov, hovoríme opak - že oni sú zodpovední za to, čo spravili iní."
"Strieľal si rukojemníkov?" spýtal sa Binding a so záujmom sa obrátil.
Graeber neodpovedal.
"Rukojemníci, to sú výnimky, Ernest, núdzové prípady."
"Všetko sú núdzové prípady," vyhlásil Graeber trpko.
"Myslím, všetko, čo robíme my sami. Nie, pravdaže, čo robia iní. Keď bombardujeme nejaké mesto, je to strategická nevyhnutnosť; keď to robia iní, je to podlý zločin."
"To je ono! Konečne rozmýšľaš správne!" Alfonz pozrel na Graebera prefíkane zboku a trochu sa usmieval. "Tomu sa vraví moderná politika. Správne je to, čo prospieva nemeckému národu, povedal ríšsky minister spravodlivosti. A ten to predsa musí vedieť! My konáme len svoju povinnosť. My nie sme zodpovední."
.


/E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania/

iWitness
by tom stoddart
via

Politický dôstojník z vedenia strany rečnil. Stál na pódiu, nad ktorým visel obraz führera, a vysvetľoval im, že teraz, keď idú do vlasti, majú veľkú zodpovednosť. O veciach na fronte sa nesmú vyjadrovať. /.../ Mlčanie je najdôležitejšie. /.../ Vojnu vedie führer; on vie, čo robí. Situácia je skvelá, Rusi už-už vykrvácajú; mali neslýchané straty a pripravuje sa protiútok. Zásobovanie je prvotriedne, duch jednotiek vynikajúci. /.../
Potom pozmeneným tónom vysvetlil, že führer napriek svojim nesmiernym starostiam bdie nad všetkými vojakmi. Rozhodol, že každý dovolenkár má do vlasti ako dar priniesť balík. Na tento cieľ sa im vydá balík jedla. Má sa odovzdať príbuzným doma ako dôkaz, že sa jednotky majú vonku dobre a môžu dokonca prinášať dary. Kto balík cestou otvorí a zje, bude potrestaný. Kontrola v stanici určenia to zistí.
/.../
"Dovolenkári do Porýnia, tri kroky vpred!"
Pred rad vypochodovalo niekoľko ľudí. "Dovolenka do Porýnia bola zarazená," vysvetlil dôstojník. Obrátil sa k najbližšiemu: "Kam chcete miesto toho?"
"Do Kolína."
"Veď som práve povedal, že Porýnie bolo uzavreté. Kam chcete miesto toho?"
"Do Kolína," povedal muž nechápavo. "Som z Kolína."
"Nemôžete do Kolína, nerozumiete tomu? Do ktorého iného mesta chcete cestovať?"
"Do nijakého iného mesta. V Kolíne mám ženu a deti. Bol som tam zámočníkom. Dovolenku mám vystavenú do Kolína."
"To vidím. Ale tam nemôžete cestovať. Veď rozumejte konečne! Kolín je predbežne pre dovolenkárov uzavretý."
"Uzavretý?" spýtal sa bývalý zámočník. "Prečo?"
"Zbláznili ste sa človeče? Kto sa tu má právo vypytovať? Vy alebo úrady?"
.
... Pozrel na koľajnice. Viedli do vlasti, do istoty, tepla, očakávania, do mieru, do jediného, čo ešte ostalo. /.../
"Dovolenka," povedal muž z Kolína trpko. "To je moja dovolenka? Čo teraz?"
Ostatní na neho pozreli a už neodpovedali. Bolo to, akoby sa uňho zrazu prejavila nejaká utajená choroba. Bol nevinný, ale zdal sa im podivne poznamenaný, a nebadateľne od neho ucúvli. Boli radi, že to nepostihlo ich, ale ani sami si ešte neboli istí - preto od neho ustupovali. Nešťastie bolo nákazlivé.


/E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania/

made in socci

images via

ode to traci lynn matlock

stream
blog