Tu je veru inakšia vojna, pomyslel si. Na fronte musí každý dávať pozor iba sám na seba, a ak niekto má v tej istej jednotke brata, tak je to už príliš veľa, ale tu mal každý svoju rodinu a nestrieľalo sa len na neho; na každého strieľali za každého. Bola to dvojnásobná, desaťnásobná vojna. (...) pocítil ako kŕč nenávisť proti tým, ktorí toto všetko spôsobili; bola to nenávisť, ktorá presahovala hranice jeho krajiny a ktorá nemala nič spoločné s uvažovaním a spravodlivosťou.
.
"Ako nás musíte nenávidieť," povedal.
Jozef pokrčil plecami. "Nenávidieť! Kto si môže dovoliť taký luxus! Nenávisť robí človeka neopatrným." (...)
"Idete znova na front?"
"Áno. Znova bojovať za to, aby zločinci, ktorí za vami sliedia, mohli ostať pri moci ešte o nejaký čas dlhšie. Možno, že práve tak dlho, aby vás mohli chytiť a obesiť."
Jozef ľahkým posunkom súhlasil a mlčal.
"Pôjdem, lebo ináč by ma zastrelili."
Jozef neodpovedal.
"A pôjdem, lebo keby som zbehol, zatknú mojich rodičov a ženu, pošlú ich do tábora alebo ich zabijú."
Jozef mlčal.
"Pôjdem, a viem, že moje dôvody nie sú dôvodmi, nie sú dôvodmi miliónov. Ako nami musíte pohŕdať!"
.
Vo vrecku cítil Alžbetine listy. Bolo v nich teplo, nežnosť a sladké vzrušenie lásky. Neboli však pokojnou lampou, osvetľujúcou dobre usporiadaný dom; boli bludičkami nad močiarom, a čím viac sa snažil nasledovať ich, tým bahnitejším sa zdal močiar. Chcel zapáliť lampu, aby našiel cestu späť; zapálil ju však prv, ako bol dom dostavaný. Postavil ju do zrúcaniny; lampa ju nezdobila, len ju robila ešte beznádejnejšou. Tam to nevedel. Šiel za svetlom a nepýtal sa a chcel veriť, že stačí ísť za ním. Nestačilo to.
.
/E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania/
No comments:
Post a Comment