Snow Cherries from France

Chlapík potrebuje kladivo. Spomenie si, že kladivo má sused, ale vtedy sa mu v hlave spustí zvláštny pochod: 
"Včera ma neodzdravil. Čudák je to, určite aj lakomec a kladivo by mi aj tak nepožičal. (...)"

Takýmto podivným psychickým tréningom si človek môže spôsobiť vážnu ujmu na zdraví - a ani netuší, že si za to môže sám...

Diablov advokát.

"Lojalista". Ľudia jeho typu sú schopní pracovať v tíme a vyznačujú sa vysokou spoľahlivosťou. Cítia sa dobre tam, kde je prehľadne rozdelená zodpovednosť a kompetencie a kde sú jasne stanovené problémové oblasti. V ťažkých časoch dokážu byť lojálni až do krajnosti, a to bez nároku na odmenu.

... Má rozvinutý zmysel pre podozrivé okolnosti. Skúma okolie, aby zavetril aj najmenšie náznaky hroziaceho nebezpečenstva, napríklad pozorovaním toho, čo druhým prebieha v mysli. Chce byť varovaný vopred, chce dešifrovať, čo všetko sa môže skrývať za milým úsmevom, trénuje sa v "čítaní medzi riadkami". Občas však prečíta aj to, čo nikdy nebolo ani napísané, ani myslené...

V západnej spoločnosti je lojalista najčastejším ľudským typom. Veľmi ľahko upadá do zúfalstva, je opatrný a bojazlivý. Na prvý pohľad sa javí ako permanentne neúspešný človek: "Ako sa máš?" pýta sa ho známy. "Uf... ani sa radšej nepýtaj..." vraví lojalista. Je to pesimista, čo sa bojí úspechu, pretože s ním do hry vstupujú závistlivci a konkurenti. (...) Veľmi ťažko prijíma pochvalu, lebo v nej tuší úskok. Svoje výhry či úspechy z minulosti si akosi nepamätá a skutočnosť prifarbuje čiernou farbou. 

Hnedá je dobrá...

Nedostatok dôvery môže týchto ľudí viesť k tomu, že sa vždy obzerajú po autoritách. Vlastná úzkosť ich neomylne naviguje k zoskupeniam podobne zmýšľajúcich alebo k zdrojom, ktoré si nárokujú monopol na neomylné odpovede. Neistota postmoderného šera ich desí. (...)

Fóbické vydanie lojalistu je takéto: nerozhodný človek, ktorý konanie nahrádza analýzou, je plný rozporov a pochybností o sebe samom... V extrémnych prípadoch má sklony k politickému extrémizmu a žije v ustavičnom očakávaní útoku. 

Myslím, kombinujem, fabulujem.

...Strach uňho spôsobuje, že selektuje skutočnosť a špecializuje sa na tie informácie, ktoré len zosilňujú jeho neurotické obavy. "Čo by sa tu mohlo pokaziť?" je otázka, ktorú si kladie na začiatku každého vzťahu či projektu. Predstavuje si, ako asi veci dopadnú, a keď je už hypotéza zostrojená, viac o nej nepochybuje a berie ju ako fakt. Vlastná predstavivosť je podľa neho úplne legitímnym zdrojom správnych informácií. 

(...)

Ešte mám v živej pamäti, ako som v polovici osemdesiatych rokov každé ráno ako vojak "útvaru prvého nasadenia" zameriaval delo obligátnym západným smerom, na "imperialistického agresora"... Každú chvíľu sme čakali útok: keď neprišiel ráno, čakali sme ho poobede a potom v noci, deň čo deň. Útok napokon neprišiel, čo sa nám v tej dobe zdalo obzvlášť rafinované. Po rokoch som tento príbeh rozprával svojmu kolegovi na americkej univerzite a zistil som, že on sám v tom čase slúžil zhruba tridsať kilometrov odo mňa, z opačnej strany hranice. Keď som sa ho pýtal, čo tam robili, odpovedal, že pili pivo.
Paranoja čelných predstaviteľov štátu je vskutku nákazlivá...

Strach vyháňa láska:

Láska Boha a z nej vychádzajúca láska k Bohu. Až takýto človek začína v skutočnosti veriť, pretože sa stáva slobodným. Spoznáva, že viera je obojstranný dialóg: nielen on verí Bohu, ale dokonca Boh verí jemu a berie ho vážne! Taká viera nie je naivitou, ktorá by podľahla falošným sľubom, ani technikou pozitívneho myslenia. Taká viera umožňuje človeku, aby si udržal pozornosť pri pravdivých pozitívnych skúsenostiach, ktoré tak prestane vytláčať mimo vlastného vedomia. Postupne sa začne učiť presúvať zodpovednosť z vonkajších autorít na svoj vlastný život...

/Dušan Jaura: Nemaľuj čerta na stenu/

.týždeň 20/2006