Hnali sa spolu po ulici, všetko okolo seba hltali v prvotnom zápale, ktorý neskôr tak posmutnel, zjasnozrivel, sprázdnel. Ale v tej chvíli tancovali ulicami ako dvaja pojašenci a ja som sa vliekol za nimi, ako sa vlečiem celý život za ľuďmi, ktorí ma zaujímajú, lebo pre mňa existujú len blázni, ľudia zbláznení do života, zbláznení do debát, zbláznení do spasenia, dychtiaci, aby mali všetko hneď a naraz, ľudia, ktorí nikdy nezívajú a nehovoria všednosti, ale horia, horia, horia, ako tie prenádherné žlté rímske ohňostroje, rozprskujúce sa tisíckami pavúčích nôh medzi hviezdami a uprostred modro vzbĺknu a všetci vzdychajú: "Áaach!"
*
... Dean, to bolo čosi iné, jeho inteligencia bola absolútne logická, oslnivá a dôsledná, bez nudnej intelektuálčiny. Jeho "kriminalita" negánila, nevrčala; bolo to búrlivé áno americkej radosti, bol v tom západ, západný vietor, óda na prérie, čosi nové, dlho prorokované, dlho očakávané (nerobil nič iné, iba z bujarosti kradol autá, aby sa mohol schuti povoziť). A navyše všetci moji newyorskí kamaráti boli opozičníci, stavali sa do pochmúrnej pozície boriteľov spoločnosti, oháňali sa únavnými knihomoľskými politickými či psychoanalytickými dôvodmi, prečo to treba urobiť, kým Dean si touto spoločnosťou svišťal posadnutý chlebom a láskou; nestaral sa, čo a ako, "stačí mi zbaliť kočku, kamoš, len nech má medzi nohami riadnu výbavu"...
*
Vedel som, že kdesi týmto smerom budú kočky, budú fatamorgány, bude všetko; kdesi týmto smerom mi niekto podá perlu.
/Jack Kerouac: Na ceste/
No comments:
Post a Comment