"Ty niekdajší život, ty bezstarostný, krásny, prijmi ma opäť. (...) Nenachádzam cestu späť, vydedili ma."
.
"Nemal som sem nikdy chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje - už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak a teraz nie som nič, iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal chodiť na dovolenku."
.
"...Tieto hlasy znamenajú viac ako môj život, sú viac ako materinské city a strach, sú tým najsilnejším, čo vôbec jestvuje a poskytuje najväčšiu ochranu: sú to hlasy mojich kamarátov. ž nie som viac v tme sa chvejúci kúsok osamelého bytia - patrím k nim a oni ku mne, všetci máme rovnaký strach a rovnaký život, sme spojení jednoduchým a ťažkým spôsobom. Chcel by som vtlačiť tvár do týchto hlasov, do tých pár slov, čo ma zachránili a pomôžu mi."
.
"...Je to prvý človek, ktorého som zabil vlastnými rukami, ktorého môžem dobre vidieť, ktorého zomieranie je mojím dielom. (...) Každý jeho výdych zasahuje moje srdce. Tieto hodiny patria umierajúcemu, má neviditeľný nôž, ktorým ma bodá: čas a moje myšlienky.
(...)
Odpusť mi kamarát! Vidíme to vždy priveľmi neskoro. Prečo nám vždy neprízvukujú, že ste takisto ako my úbohí psi, že vaše matky sa takisto strachujú ako naše a že máme rovnaký strach pred smrťou a rovnaké zomieranie a rovnakú bolesť. Odpusť mi, kamarát. Vezmi si mojich dvadsať rokov, kamarát, a vstaň - zober si viac, lebo neviem, lebo neviem, čo si s nimi počnem."
.
"Až v lazarete človek vidí, čo je vojna. Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, strach, smrť a najnezmyselnejšie povrchnosti a priepasťou utrpenia. (...) A tak ako ja to vidia všetci v mojich rokoch, tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. (...) Roky bolo našim zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?"
.
"Sme vojaci a až potom akýmsi zvláštnym a hanlivým spôsobom ešte jedinci."
.
"Naše línie sa sťahujú dozadu. Na druhej strane prišlo veľa čerstvých anglických a amerických regimentov. Majú veľmi veľa corned-beefov a bielej pšeničnej múky. A priveľa nových zbraní. Priveľa lietadiel.
A my sme vychudnutí a vyhladovaní. Naša strava je zlá a obsahuje toľko náhradiek, že z nej chorieme. Majitelia tovární v Nemecku zbohatli a nám úplavica trhá črevá. Tyčky v latrínach sú vždy husto obsadené. Bolo by treba ukázať tým doma tieto úbohé, sivé, zbedačené tváre, tieto zvíjajúce sa postavy, ktorým kolika vysáva z tela krv a ktoré už viac nič nedokáže, iba sa so strhanými a bolesťou skrivenými perami na seba zaškeriť: 'Vari má význam natiahnuť si znova nohavice?'
Naše delostrelectvo je vyradené - má priveľmi málo munície - a hlavne sú také vydreté, že strieľajú nepresne a majú rozptyl až k nám. Máme málo koní. S novými jednotkami prišli chudokrvní chlapci, čo potrebujú zotavenie a neunesú ani batoh, zomierať však vedia. Po tisícoch. Vojne vôbec nerozumejú, iba idú dopredu a nechajú sa odstreľovať. Jeden letec, len tak zo špásu, rozprášil dve takéto kompánie."
.
"Granáty, plyn a tanky - rozdrvenie, rozožratie, smrť.
Úplavica, chrípka, týfus - zadusenie, uhorenie, smrť.
Zákopy, lazaret, masový hrob - viac možností niet."
.
"Naše ruky sú samá zem, naše telá bahno a naše oči kaluže po daždi. Nevieme, či ešte žijeme."
.
"Som veľmi pokojný. Nech prídu mesiace a roky, už mi nič nezoberú, už mi nemôžu nič zobrať. Som taký opustený a nič nečakám, že im môžem hľadieť v ústrety bez strachu. V rukách a očiach mi prúdi život, čo ma niesol cez tieto roky. Či som ho prekonal, neviem. Ale pokiaľ je tu, bude si hľadať svoju cestu, nech si to moje Ja želá alebo nie."
(Paul padol v októbri 1918, v deň, keď bol front pokojný a tichý, a správa z bojiska znela: Na západe nič nového...)
