Showing posts with label remarque. Show all posts
Showing posts with label remarque. Show all posts

Monday, July 05, 2010



Bethke, Wessling a Kosole zabezpečovali stěny. My ostatní jsme zbírali před zákopem mrtvé a kladli je podél okraje jámy v dlouhé řadě vedle sebe, dokud hrob nebude hotový. Albert Trosske, poddůstojník naší čety, odebíral poznávací známky a žoldenky, pokud ješté nějaké měli.
Někteří z těch mrtvých měli už černé, nahnilé tváře, neboť rozklad postupoval rychle za těch vlhkých měsíců. Zato ale všichni nepáchli tak silně jako v parném létě. Někteří byli mokří a nabobtnalí vodou jako houby. Jednoho sme našli, jak leží s roztaženýma rukama na zemi. Když jsme ho zvedli, viděli jsme že to byli jen cáry uniformy, co tu leželo, tak byl roztrhaný. I poznávací známka byla pryč. Nakonec jsme podle záplaty na kalhotách poznali, že to je svobodník Glaser. Byl velice lehký; neboť ho chyběla skoro polovina.
Jednotlivě nalezené nohy, ruky nebo hlavy jsme shromažďovali zvlášť do stanového dílce. Když jsme přinášeli Glasera, prohlásil Bethke: "Dost. Už se tam žádný další nevejde."
Přinesli jsme pár pytlů vápna. Jupp je rozhazoval plochou lopatou po jámě. Chvíli nato přišel Max Weil, který byl vzadu po kříže. K velkému našemu údivu se z temnoty vynořil i šikovatel Seelig. Slyšeli jsme, že dostal rozkaz pomodlit se nad hrobem; neboť žádný farář právě nebyl nablízku a oba naši důstojníci byli nemocní. Proto byl Seelig ve špatné náladě, nemohl totiž vidět krev, ačkoliv byl tlustý až až. K tomu ještě měl vlčí mlhu a v noci málo viděl. Byl z toho tak nervózní, že přehlédl okraj hrobu a padl do jámy. Tjaden se začal řehtat a tlumeným hlasem volal: "Zasypat! - zasypat!"


E. M. Remarque - Cesta zpátky
díl druhý/III.


Sunday, April 04, 2010


Tu je veru inakšia vojna, pomyslel si. Na fronte musí každý dávať pozor iba sám na seba, a ak niekto má v tej istej jednotke brata, tak je to už príliš veľa, ale tu mal každý svoju rodinu a nestrieľalo sa len na neho; na každého strieľali za každého. Bola to dvojnásobná, desaťnásobná vojna. (...) pocítil ako kŕč nenávisť proti tým, ktorí toto všetko spôsobili; bola to nenávisť, ktorá presahovala hranice jeho krajiny a ktorá nemala nič spoločné s uvažovaním a spravodlivosťou.
.

"Ako nás musíte nenávidieť," povedal.
Jozef pokrčil plecami. "Nenávidieť! Kto si môže dovoliť taký luxus! Nenávisť robí človeka neopatrným." (...)
"Idete znova na front?"
"Áno. Znova bojovať za to, aby zločinci, ktorí za vami sliedia, mohli ostať pri moci ešte o nejaký čas dlhšie. Možno, že práve tak dlho, aby vás mohli chytiť a obesiť."
Jozef ľahkým posunkom súhlasil a mlčal.
"Pôjdem, lebo ináč by ma zastrelili."
Jozef neodpovedal.
"A pôjdem, lebo keby som zbehol, zatknú mojich rodičov a ženu, pošlú ich do tábora alebo ich zabijú."
Jozef mlčal.
"Pôjdem, a viem, že moje dôvody nie sú dôvodmi, nie sú dôvodmi miliónov. Ako nami musíte pohŕdať!"
.

Vo vrecku cítil Alžbetine listy. Bolo v nich teplo, nežnosť a sladké vzrušenie lásky. Neboli však pokojnou lampou, osvetľujúcou dobre usporiadaný dom; boli bludičkami nad močiarom, a čím viac sa snažil nasledovať ich, tým bahnitejším sa zdal močiar. Chcel zapáliť lampu, aby našiel cestu späť; zapálil ju však prv, ako bol dom dostavaný. Postavil ju do zrúcaniny; lampa ju nezdobila, len ju robila ešte beznádejnejšou. Tam to nevedel. Šiel za svetlom a nepýtal sa a chcel veriť, že stačí ísť za ním. Nestačilo to.
.

/E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania/

Saturday, March 06, 2010


Graeber videl jej plecia, vlnu vlasov, chrbát a čiaru chrbtovej kosti s dlhým mäkkým tieňom. Ona o tom nemusí rozmýšľať, ako začínať znovu, pomyslel si. Nemala nič spoločného s touto izbou, so svojím zamestnaním ani s pani Lieserovou, keď bola bez šiat. Patrila k mihotaniu pred oknom a k nepokojnej noci, k slepému vzrušeniu krvi a potom k zvláštnemu odcudzeniu, k zachrípnutým výkrikom a hlasom zvonku, k životu a hoci aj k mŕtvym, ktorých vyhrabávali - ale nepatrila k náhode, k prázdnote a k nezmyselnej stratenosti. Už nie! Zdalo sa, akoby odhodila nejaké prestrojenie a zrazu bez rozmýšľania počúvala zákony, o ktorých včera ešte nevedela nič.
.
Slová prúdili v pološere sem a tam, boli bez významu, a to, čo malo význam, bolo bez slov a nedalo sa o tom hovoriť.
.
Graeber vzal dva vodové poháre a do polovice ich naplnil koňakom. Jeden podal Alžbete. "Vypime teraz toto," povedal. "Víno je nanič v tme."
.
"Čas." Alžbeta vzdychla. "Máme ho už tak málo, však?"
"Včera sme ho ešte mali veľa. A zajtra si budeme myslieť, že dnes sme ho ešte mali veľa."
.
Graeber ležal bezmyšlienkovite a malátne vo vode a opájal sa blahom tepla. Naučil sa, že iba jednoduché veci človeka nikdy nesklamú - teplo, voda, strecha, chlieb, ticho a dôvera vo vlastné telo ...
.
Graeber sa díval na ľudí, ktorí išli oproti nim. Naraz sa mu zdali inakší ako predtým. Každý bol človekom a mal svoj vlastný osud. Je ľahké odsudzovať a byť statočným, keď človek nič nemá, pomyslel si. Ale keď už človek niečo má, svet sa zmení. Robí všetko ľahším a súčasne ťažším, niekedy skoro nemožným.
.
"Keď sa človek chce oženiť, často nevie, čo je lepšie," povedal Mutzig. "Či byť bez ruky alebo bez nohy. Stockmann vraví, že bez ruky. Ale ako si môžeš pridržať ženskú v posteli jednou rukou? A pridržať ju predsa treba."
"Ale to nie je také dôležité. Hlavné je, že žiješ."
"To hej, ale z toho nevyžiješ do smrti. Po vojne sa také niečo zvrtne. Potom už nie si hrdinom; potom si už iba mrzákom."
(...)
S mrzákmi sa hádať nedalo; kto stratil nejaký úd, ten mal vždy pravdu.
.


/E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania/

Wednesday, March 03, 2010


Všetko sa lesklo a ligotali ako po daždi, malo to hĺbku a silu, bola to prítomnosť, mocná, priestranná prítomnosť, samozrejmá, bez otázok, bez smútku a bez zúfalstva. Graeber ju cítil, akoby prichádzala z nejakého mučivého sna, plne narážala na neho, všetko v ňom zmäklo, bolo to ako odpoveď bez slov, ďaleko od všetkých otázok, ďaleko od celého myslenia, odpoveď, ktorú poznal z nocí a dní, keď sa ho dotýkala smrť a keď z kŕča, strnulosti a konca znova do neho vtrhol život, horúci a len čistý pud, ktorý svojim prívalom kriesi i vysúša mozog.
Vstal. Prešiel popri lipe, pomedzi zrúcaniny a domy. Zrazu pocítil, že čaká. Všetko v ňom čakalo. Čakal na večer ako na prímerie.


(E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania)

Sunday, February 28, 2010


"Miest, ktoré si nemôžeme udržať, sa vzdávame. To sa človek naučí ako vojak."
.
... poznávanie a oznamovacia schopnosť boli z nich vymazané; v anonymnej bdelosti sledovali niečo, čo nemohli vidieť: čo mohlo byť dunením, čo mohlo byť smrťou. Neboli už natoľko malé, aby necítili nebezpečenstvo, a ešte nie natoľko staré, aby predstierali neužitočnú odvahu. Boli čulé a bezbranné a odovzdané.
Graeber zrazu zbadal, že také neboli len deti; aj oči ostatných sa uberali tou cestou. Tváre a telá boli tiché; načúvali, a neboli to len uši, čo načúvali - boli to aj dopredu naklonené plecia, stehná, kolená, podopreté ramená a ruky. Načúvali nehybne a len oči sledovali hluk, akoby počúvali nepočuteľný rozkaz.
Potom pocítil strach.
.
"Človek sa nikam nemá vracať. Tak, maj sa dobre, Ernest! Máme krátky, slávyplný život, čo?"
"Áno, Ľudovít. Strava zadarmo, pobyt v cudzine a štátny pohreb."
.
... dva sprievody mŕtvych uzavreli východ. Ešte raz sa obzrel. Kňazi sa modlili nad hrobmi, príbuzní a priatelia stáli pri čerstvých hŕbkach, páchlo tu po zvädnutých kvetinách a vyhádzanej hline, vtáci spievali, procesia hľadajúcich putovala ďalej popri múroch, hrobári švihali svojimi čakanmi v polovykopaných jamách, kamenári a pohrební agenti sa túlali hore-dolu - miesto smrti sa stalo najľudnatejším na svete.
.
"... Človek môže byť zodpovedný iba za to, čo sám urobil. A aj to len vtedy, keď to nerobil na rozkaz."
"Ak strieľame rukojemníkov, hovoríme opak - že oni sú zodpovední za to, čo spravili iní."
"Strieľal si rukojemníkov?" spýtal sa Binding a so záujmom sa obrátil.
Graeber neodpovedal.
"Rukojemníci, to sú výnimky, Ernest, núdzové prípady."
"Všetko sú núdzové prípady," vyhlásil Graeber trpko.
"Myslím, všetko, čo robíme my sami. Nie, pravdaže, čo robia iní. Keď bombardujeme nejaké mesto, je to strategická nevyhnutnosť; keď to robia iní, je to podlý zločin."
"To je ono! Konečne rozmýšľaš správne!" Alfonz pozrel na Graebera prefíkane zboku a trochu sa usmieval. "Tomu sa vraví moderná politika. Správne je to, čo prospieva nemeckému národu, povedal ríšsky minister spravodlivosti. A ten to predsa musí vedieť! My konáme len svoju povinnosť. My nie sme zodpovední."
.


/E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania/

Saturday, February 27, 2010



Politický dôstojník z vedenia strany rečnil. Stál na pódiu, nad ktorým visel obraz führera, a vysvetľoval im, že teraz, keď idú do vlasti, majú veľkú zodpovednosť. O veciach na fronte sa nesmú vyjadrovať. /.../ Mlčanie je najdôležitejšie. /.../ Vojnu vedie führer; on vie, čo robí. Situácia je skvelá, Rusi už-už vykrvácajú; mali neslýchané straty a pripravuje sa protiútok. Zásobovanie je prvotriedne, duch jednotiek vynikajúci. /.../
Potom pozmeneným tónom vysvetlil, že führer napriek svojim nesmiernym starostiam bdie nad všetkými vojakmi. Rozhodol, že každý dovolenkár má do vlasti ako dar priniesť balík. Na tento cieľ sa im vydá balík jedla. Má sa odovzdať príbuzným doma ako dôkaz, že sa jednotky majú vonku dobre a môžu dokonca prinášať dary. Kto balík cestou otvorí a zje, bude potrestaný. Kontrola v stanici určenia to zistí.
/.../
"Dovolenkári do Porýnia, tri kroky vpred!"
Pred rad vypochodovalo niekoľko ľudí. "Dovolenka do Porýnia bola zarazená," vysvetlil dôstojník. Obrátil sa k najbližšiemu: "Kam chcete miesto toho?"
"Do Kolína."
"Veď som práve povedal, že Porýnie bolo uzavreté. Kam chcete miesto toho?"
"Do Kolína," povedal muž nechápavo. "Som z Kolína."
"Nemôžete do Kolína, nerozumiete tomu? Do ktorého iného mesta chcete cestovať?"
"Do nijakého iného mesta. V Kolíne mám ženu a deti. Bol som tam zámočníkom. Dovolenku mám vystavenú do Kolína."
"To vidím. Ale tam nemôžete cestovať. Veď rozumejte konečne! Kolín je predbežne pre dovolenkárov uzavretý."
"Uzavretý?" spýtal sa bývalý zámočník. "Prečo?"
"Zbláznili ste sa človeče? Kto sa tu má právo vypytovať? Vy alebo úrady?"
.
... Pozrel na koľajnice. Viedli do vlasti, do istoty, tepla, očakávania, do mieru, do jediného, čo ešte ostalo. /.../
"Dovolenka," povedal muž z Kolína trpko. "To je moja dovolenka? Čo teraz?"
Ostatní na neho pozreli a už neodpovedali. Bolo to, akoby sa uňho zrazu prejavila nejaká utajená choroba. Bol nevinný, ale zdal sa im podivne poznamenaný, a nebadateľne od neho ucúvli. Boli radi, že to nepostihlo ich, ale ani sami si ešte neboli istí - preto od neho ustupovali. Nešťastie bolo nákazlivé.


/E. M. Remarque - Čas žitia a čas umierania/

Sunday, February 21, 2010



Heel jde podle roty. Ale s ním jde neslyšně příznačný sled jeho předchůdců. Jako prvý krvácí ještě z krku a utržené čelisti se smutnýma očima Bertinck, půldruhého roku velitel roty, učitel, ženatý, čtyři děti; vedle něho s tváří zelenou až do černa Möller, devatenáct let, otrava plynem, tři dny po tom, co převzal rotu; za ním Redecker, lesní inženýr, dva týdny nato zadupán do země přímým zásahem granátu; potom už mlhavější, vzdálenější Büttner, hejtman, padl při útoku, kulka z kulometu přímo do srdce; a za nimi jako stíny, už skoro beze jména, tak vzdálení, ti ostatní - sedm velitelů roty za dva roky. A víc než pět set mužů. Dvaatřicet nás stojí na kasárenském dvoře.


E. M. Remarque - Cesta zpátky
díl první/III.

Wednesday, December 09, 2009

.
Lekám se a ohlížím; tam vzadu leží moji kamarádi na nosítkách a pořád ještě volají. Je mír, a oni přece musejí umřít.
.
Snad se války vždy opakujú jenom proto, že jeden nikdy nemůže úplně pochopit utrpení druhého.
.

E. M. Remarque - Cesta zpátky
díl první/I.

Monday, December 07, 2009

.
Adolf neví, že oba, nejen ona, ale i on sám, mají stejný podíl na skutečnosti, že se jejich životy rozešli za ty čtyři roky, co nebyli spolu, a teď jeden druhého skličuje. Houká na ni: "Tak přece mluv." Žena se leká a poslušne něco říká; copak má honem povídat, copak se může dít v tomhle domě, v její kuchyni, a když to mezi nima došlo už tak daleko, že mají mluvit, nikdy toho nemohou namluvit dost, aby to dali do pořádku. Mluvení je dobré, pokud je človek v neštěstí, co proboha zmohou věcičky tak vrtošivé jako slova, u nichž hranice mezi dorozuměním a nedorozuměním je tolik ošemetná. Jenom to zhoršují.
.
Každé slovo ho samého bolí, ale kdo by proto mlčel! Mluví dál, až žena stojí u vodovodu v koutě, kam nepadá světlo, a zase pláče, jako dítě, které zabloudilo. Och, všichni jsme děti, zbloudilé, pošetilé děti, a vždycky je noc kolem našeho domu.
.
E. M. Remarque - Cesta zpátky
díl šestý/III.
.
Cítil, jak je bezmocný a sám. Temnota stála nevraživě za okny a stromy šuškali jako staré klepny.
...
Vstala, svíčka ještě hořela, její velký stín vrávoral místností, klouzal po stěnách, a ona byla v tom chabém světle malá a slabá. Tak seděla na pelesti postele a sáhla po punčochách a blůzičce. Podivně a obludně sahal zároveň s ní stín, jako neslyšný osud, jenž se z té vnitřní černé nástrahy vplížil oknem do světnice a teď se groteskně, zkresleně a s výsměšným chechtáním opičí - napodobuje všechny její pohyby - a v příštím okamžiku svou kořist napadne a odvleče ji ven, do hučícího temna.
Adolf vyskočil a prudce stáhl bílé bavlněné záclony, jako by tím mohl ohradit nízkou světnici proti noci, jež skrz černé čtverhranné díry civěla dovnitř lačnými sovími světly.
...
Adolf viděl žál v jejích očích, žal všeho živoucího, žal bitého zvířete, všechen beznadějný žal těch, kdo se už nemohou bránit. Vzal ji kolem ramen. Jak měkká a teplá byla, jak ji kdo může kamenovat, copak se oba nesnaží? Proč je lidé tak nemilosrdně štvou a pronásledují? Přivinul ji k sobě, bezvládně se poddala, potom ho objala kolem krku a položila mu hlavu na hruď. Tak tu oba stáli, zimomřivě v nočních košilích, a cítili se navzájem a chtěli se vykoupit jedem teplem druhého, sedli si na pelest postele a málo mluvili, a když se stíny před nimi na zdi zase tetelily, protože se knot svíce ohnul a plamen chtěl zhasnout, Adolf přitáhl žene jemně a něžně zase na lůžko, a to znamenalo: zůstaneme spolu, zkusíme to znovu ...
.
E. M. Remarque - Cesta zpátky
díl šestý/III.

Thursday, December 03, 2009

.
Vzduch je lahodný jako víno. To není listopad, to je březen.
.
Mnoho našich tady leží, ale dosavad jsme to tak nepociťovali. Vždyť jsme zůstali spolu, pohromadě, oni zakopaní, my v zákopech, jenom trochu té hlíny nás od nich dělilo. Měli vlastne před námi jenom nevelký náskok, neboť nás denně ubývalo a jich přibývalo - a často jsme pořádně nevěděli, zda už patříme k nim nebo ne. Ale někdy granáty přinášely mrtvé znova mezi nás, rozmetané, rozpadající se kosti, zbytky uniforem, shnilé, mokré, a v hlínu obalené hlavy, které se v bubnové palbě ze svých zasypaných krytů ještě jednou vraceli do bitvy. Nehrozili jsme se jich; na to jsme jim byli příliš blízcí. Ale teď jdeme zpátky do života, a oni tu musí zůstat.
.
A zase stojíme a mlčíme; a najednou cítíme, že tohle tady, to peklo děsu, ten roztrhaný, proděravený kus země, nám vězí v prsou, až to, ksakru, kdyby to nebyla taková volovina a vůbec k zblití, až to skoro vypadá, jako bychom si tu zvykli a zdomácněli tady, jako by toto byla naše hrůzná a mučivá vlast, a že prostě patříme sem.
.
/E. M. Remarque - Cesta zpátky/

Saturday, November 28, 2009

.
Mlha se valí a vlaje. A najednou cítím, co nás všechny zaklelo do tohoto stavu nejvyšší pohotovosti; bylo to ticho, jež nastalo. Nic víc. Jenom naprosté ticho.
...
Díváme se jeden na druhého a nemůžeme to pochopit. Je poprvé tak ticho, co jsme ve válce. Neklidně větříme, abychom se dozvědeli, co to znamená. Plíží se k nám plyn? Ale vítr není správný, odehnal by ho. Přichází útok? Ale to předčasné ticho by ho přece prozradilo. Co se jenom deje? Granát v mé ruce je mokrý, tak se vzrušením potím. Mám pocit, jako by mi každou chvíli měli prasknout nervy. Pět minut. Deset minut. "Už je to čtvrt hodiny," volá Valentin Laher. Jeho hlas zní v mlze dutě, jako z hrobu. A ještě pořád se nic neděje, žádný útok, žádné náhle hustnoucí, skákajíci stíny...
...
"Člověče, podrž se, je mír," pronese do ticha Vilík, a je to, jako když vybuchne puma.
...
Mír? Wessling tu stojí nehnutě jako strom, a když odvrací tvář a obrací se k nám, vypadá, jako by se chtěl rovnou vydat na cestu a nezastavit se až doma.

Najednou, ani jsme to ve víru vzrušení skoro nezpozorovali, je mlčení u konce, temně duní zase palba děl a jako klování datlů zní v dálce palba nějakého kulometu. Uklidňujeme se a jsme skoro rádi, že znovu slyšíme povědomé zvuky smrti.


/E. M. Remarque - Cesta zpátky/

Tuesday, September 01, 2009

E. M. Remarque - Na západe nič nového



"Ty niekdajší život, ty bezstarostný, krásny, prijmi ma opäť. (...) Nenachádzam cestu späť, vydedili ma."
.
"Nemal som sem nikdy chodiť. Vonku som bol často ľahostajný a bez nádeje - už nikdy nebudem môcť byť taký. Bol som vojak a teraz nie som nič, iba bolesť nad sebou samým, nad matkou, nad všetkým, čo je také bezútešné a bez konca. Nikdy som nemal chodiť na dovolenku."
.
"...Tieto hlasy znamenajú viac ako môj život, sú viac ako materinské city a strach, sú tým najsilnejším, čo vôbec jestvuje a poskytuje najväčšiu ochranu: sú to hlasy mojich kamarátov. ž nie som viac v tme sa chvejúci kúsok osamelého bytia - patrím k nim a oni ku mne, všetci máme rovnaký strach a rovnaký život, sme spojení jednoduchým a ťažkým spôsobom. Chcel by som vtlačiť tvár do týchto hlasov, do tých pár slov, čo ma zachránili a pomôžu mi."
.
"...Je to prvý človek, ktorého som zabil vlastnými rukami, ktorého môžem dobre vidieť, ktorého zomieranie je mojím dielom. (...) Každý jeho výdych zasahuje moje srdce. Tieto hodiny patria umierajúcemu, má neviditeľný nôž, ktorým ma bodá: čas a moje myšlienky.
(...)
Odpusť mi kamarát! Vidíme to vždy priveľmi neskoro. Prečo nám vždy neprízvukujú, že ste takisto ako my úbohí psi, že vaše matky sa takisto strachujú ako naše a že máme rovnaký strach pred smrťou a rovnaké zomieranie a rovnakú bolesť. Odpusť mi, kamarát. Vezmi si mojich dvadsať rokov, kamarát, a vstaň - zober si viac, lebo neviem, lebo neviem, čo si s nimi počnem."
.
"Až v lazarete človek vidí, čo je vojna. Som mladý, mám dvadsať rokov, zo života však nepoznám nič, iba zúfalstvo, strach, smrť a najnezmyselnejšie povrchnosti a priepasťou utrpenia. (...) A tak ako ja to vidia všetci v mojich rokoch, tu aj na druhej strane, na celom svete, prežíva to so mnou celá moja generácia. (...) Roky bolo našim zamestnaním zabíjanie - bolo to naše prvé zamestnanie. Naše vedomosti o živote sa obmedzujú na smrť. Čo sa potom má ešte stať? A čo z nás má byť?"
.
"Sme vojaci a až potom akýmsi zvláštnym a hanlivým spôsobom ešte jedinci."
.
"Naše línie sa sťahujú dozadu. Na druhej strane prišlo veľa čerstvých anglických a amerických regimentov. Majú veľmi veľa corned-beefov a bielej pšeničnej múky. A priveľa nových zbraní. Priveľa lietadiel.
A my sme vychudnutí a vyhladovaní. Naša strava je zlá a obsahuje toľko náhradiek, že z nej chorieme. Majitelia tovární v Nemecku zbohatli a nám úplavica trhá črevá. Tyčky v latrínach sú vždy husto obsadené. Bolo by treba ukázať tým doma tieto úbohé, sivé, zbedačené tváre, tieto zvíjajúce sa postavy, ktorým kolika vysáva z tela krv a ktoré už viac nič nedokáže, iba sa so strhanými a bolesťou skrivenými perami na seba zaškeriť: 'Vari má význam natiahnuť si znova nohavice?'
Naše delostrelectvo je vyradené - má priveľmi málo munície - a hlavne sú také vydreté, že strieľajú nepresne a majú rozptyl až k nám. Máme málo koní. S novými jednotkami prišli chudokrvní chlapci, čo potrebujú zotavenie a neunesú ani batoh, zomierať však vedia. Po tisícoch. Vojne vôbec nerozumejú, iba idú dopredu a nechajú sa odstreľovať. Jeden letec, len tak zo špásu, rozprášil dve takéto kompánie."
.
"Granáty, plyn a tanky - rozdrvenie, rozožratie, smrť.
Úplavica, chrípka, týfus - zadusenie, uhorenie, smrť.
Zákopy, lazaret, masový hrob - viac možností niet."
.
"Naše ruky sú samá zem, naše telá bahno a naše oči kaluže po daždi. Nevieme, či ešte žijeme."
.
"Som veľmi pokojný. Nech prídu mesiace a roky, už mi nič nezoberú, už mi nemôžu nič zobrať. Som taký opustený a nič nečakám, že im môžem hľadieť v ústrety bez strachu. V rukách a očiach mi prúdi život, čo ma niesol cez tieto roky. Či som ho prekonal, neviem. Ale pokiaľ je tu, bude si hľadať svoju cestu, nech si to moje Ja želá alebo nie."


(Paul padol v októbri 1918, v deň, keď bol front pokojný a tichý, a správa z bojiska znela: Na západe nič nového...)

Tuesday, August 18, 2009

E. M. Remarque - Na západe nič nového



"Keby z druhej strany prichádzal tvoj otec, neváhal by si hodiť mu granát do pŕs!"
.
"Och, to večné obracanie! Dostali sme sa do druhej, spásnej zákopovej línie, človek by sa chcel do nej zavŕtať, zmiznúť - a musí sa obrátiť a znova do tej hrôzy. Keby sme v tejto chvíli neboli automatmi, zostali by sme ležať, vyčerpaní a bez vôle. Strháva nás to však opäť dopredu, bez vlastnej vôle, a predsa šialene divo a zúrivo, chceme zabíjať, lebo tam sú naši úhlavní nepriatelia, ich pušky a granáty sú namierené proti nám, ak ich nezničíme, zničia oni nás!
(...)
Stratili sme k sebe všetok cit, už sa sotva poznáme, keď nám obraz druhého padne do uštvaného pohľadu. Sme ako mŕtvi, čo nič necítia, ktorým ale nejaký trik, akési nebezpečné kúzlo ponechalo schopnosť ešte bežať a zabíjať."
.
"Na jedného starého mazáka päť až desať nováčikov. Mnohých odpraví nečakaný plynový útok. Nedostali sa tak ďaleko, aby tušili, čo ich čaká. Nachádzame plný úkryt modrých hláv a čiernych pier.
(...)
Naše tváre sú okoralé, myslenie spustošené, sme ustatí na smrť. Keď začne útok, podaktorých treba tĺcť päsťami, aby sa prebrali a šli s nami. Oči máme spálené, ruky rozdriapané, kolená krvácajúce, lakte rozbité.
Míňajú sa týždne - mesiace - roky? Sú to iba dni. Čas sa stráca vedľa nás v bezfarebných tvárach umierajúcich, hádžeme do seba kúsky potravy, bežíme, hádžeme, strieľame, zabíjame, polihujeme, sme vysilení a tupí a iba to nás drží, že sú tu ešte slabší, tupejší, ešte bezmocnejší, čo s rozšírenými očami hľadia na nás ako na bohov, ktorí niekedy dokážu uniknúť pred smrťou.
(...)
Vidíme žiť ľudí, čo nemajú hlavy. Vidíme bežať vojakov, ktorým odtrhlo obe nohy, podkýnajú sa na krvácajúcich kýptikoch k najbližšej jame. Akýsi slobodník sa plazí po rukách dva kilometre s rozdrúzganými kolenami, iný ide na obväzište, drží si brucho a spopod ruky mu vyliezajú črevá. Vidíme ľudí bez úst, bez spodnej čeľuste, bez tváre. Nachádzame jedného, čo dve hodiny stláča zubami tepnu na svojom ramene, aby nevykrvácal. Slnko vychádza, noc prichádza, granáty hvízdajú, život končí."
.
"Kemmerich je mŕtvy, Hail Westhus umiera, s telom Hansa Kramera budú mať v súdny deň ťažkosti, aby ho po plnom zásahu pozliepali, Martens nemá nohy, Meyer je mŕtvy, Marx je mŕtvy, Beyer je mŕtvy, Hämmerling je mŕtvy, niekde leží stodvadsať rozstrieľaných mužov; je to prekliate, ale čo je nás do toho, my žijeme."


Friday, August 14, 2009

E. M. Remarque - Na západe nič nového


Stali sa z nás tvrdí a nedôverčiví, neľútostní, pomstiví a suroví chlapi - a to bolo dobré, lebo práve tieto vlastnosti nám chýbali. Keby nás boli bez takéhoto výcviku poslali do zákopov, tak by sa z nás bola zrejme väčšina zbláznila. Takto sme však boli pripravení na to, čo nás čakalo.
.
Povetrie tmavne od dymu z diel a hmly. V ústach cítime trpkú chuť dymu z pušného prachu. Výstrely rachotia, až sa náš voz trasie, ozvena buráca a valí sa za nimi, všetko sa kníše. Tváre sa nám nepozorovateľne menia. Nejdeme síce do zákopov, iba stavať opevnenia, ale z každej tváre možno vyčítať: tu je front, sme v jeho zóne.
.
Pri prvom zahrmení granátov sa časť nášho bytia vrhá naspäť o tisícky rokov. Prebúdza sa v nás inštinkt zvieraťa, vedie nás a ochraňuje. Nie je vedomý, je oveľa rýchlejší, oveľa istejší, oveľa neomylnejší ako vedomie. (...) Prichádzame do pásma, kde sa začína front a zmenili sme sa v ľudské beštie.
.
Všetko je monotónne, jazda vozov, hlasy i rinúci sa dážď. Leje sa na naše hlavy a na hlavy mŕtvych tam vpredu, na toho mladého nováčika s ranou, čo je priveľká na jeho bok. Leje sa na Kemmerichov hrob, leje sa na naše srdcia.
.
Nie sme viac mládež. Nechceme už dobyť svet. Sme utečenci. Utekáme pred sebou. Pred vlastným životom. Mali sme osemnásť rokov a začínali sme milovať svet a bytie, museli sme však na to strieľať. Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdce. Sme odrezaní od aktivity, od úsilia, od pokroku. V to už neveríme. Veríme vo vojnu.
.
Nováčik už zase zúri a dvaja ďalší začínajú tiež. Jeden sa nám vyšmykne a beží preč. Máme čo robiť s ďalšími dvoma. Vyrútim sa za ním a rozmýšľam, či mu mám streliť do nôh - vtom to zahvízda, hodím sa na zem, a keď sa zdvihnem, stena zákopu je polepená horúcimi úlomkami, franforcami mäsa a zdrapmi uniformy. Leziem naspäť.
.
Ešte jedna noc. Otupeli sme už od napätia. Je to smrteľné napätie, čo nás ako zubatý nôž škrabe pozdĺž miechy. Nohy nevládzu, ruky sa trasú, telo je ako tenká pokožka na násilne potláčanom šialenstve, na nekonečnom reve, čo môže vypuknúť v každej chvíli. Nemáme na sebe už ani mäso ani svaly, nemôžeme sa už na seba podívať od strachu pred niečím nevypočitateľným. A tak zatíname zuby - to prejde - prejde to - možno to prežijeme.


Sunday, August 09, 2009

E. M. Remarque - Na západe nič nového


"Najrozumnejšie sa vlastne správali chudobní, jednoduchí ľudia; vojnu od začiatku pokladali za nešťastie, zaťiaľ čo lepšie situovaní boli od radosti celí bez seba, hoci si mohli skôr uvedomiť jej následky."
.
"Boli pre nás predstaviteľmi autority, a s pojmom autority sa v našich mysliach spájal väčší rozhľad a humánnejšie vedomosti. Lež prvý mŕtvy, ktorého sme videli, toto presvedčenie narušil. Spoznali sme, že naša generácia bola čestnejšia ako ich, prevyšovali nás iba frázami a šikovnosťou. Prvá bubnová paľba nás vyviedla z omylu a pod ňou sa zrútil svetonázor, ktorý nám vštepovali. Zatiaľ čo oni písali a rečnili, my sme videli lazarety a umierajúcich - zatiaľ čo oni službu štátu povýšili na to najväčšie na svete, my sme už vedeli, že strach pred smrťou je väčší."
.
"...vieme, že sme zvláštnym, zádumčivým spôsobom zosuroveli, hoci už ani z toho nie sme často smutní. Aj keby Muller rád vlastnil Kemmerichove čižmy, neznamená to, že ho ľutuje menej ako niekto, čo by sa od žiaľu na to neodvážil ani pomyslieť. (...) Stratili sme zmysel pre iné súvislosti, lebo sú neskutočné. Pre nás platia fakty, tie sú dôležité. A dobré čižmy sú vzácne."
.
"Vojenský výcvik trval desať týždňov a pretvoril nás dôkladnejšie ako desať rokov školskej dochádzky. Učili nás, že vyleštený gombík je dôležitejší než štyri zväzky Schopenhauera. Spočiatku začudovane, neskôr zatrpknute a nakoniec ľahostajne sme zistili, že dôležitejší je kartáč a nie duch, systém a nie myšlienka, dril a nie sloboda. Dali sme sa na vojnu z oduševnenia a dobrovoľne, urobili však všetko, aby to z nás vytĺkli. Po troch týždňoch sme pochopili, že vyšnoraný poštár má nad nami väčšiu moc, ako predtým naši rodičia, vychovávatelia a všetka kultúra od Platóna až po Goetheho."