Celkom inak


Chcel si spočítať farby
a nemohol sa nájsť

Obliekol si sivý kabát
a vonku sa zotmelo

Keď sa vrátil
našiel snežienku
ktorú nehľadal

To všetko dnes

/1983/



/Peter Repka/

Alba


Nadránom som ležal v člne.
V hmle si priplávala
a vzala si mi ruky do svojich.
Opúšťame sa
s fialovými znakmi v tvare kriku
na krku.
Šalviové bozky lúčenia.

Potme si rozprávam tvoju tvár.
Vlhké pery v lone z bielej sukne dvíham.
Žiarivá, žiarivá,
tebe na počesť
po hladine plávajú
záručné listy jesene.

Topole celú noc pochodujú
bláznivý pochod mieru.

Odmlčali sa plamienky v prsiach.
Bodľačie vstalo na špičky.
Azda naozaj
mesto nevstane z mŕtvych o tretej.
Nepovie: Vlož ruku do mojich rán
a presvedč sa.

V úzkosti
ustavičný strach, neschopnosť chytiť kľučku,
bránami sa brániť.

Nevzbĺkne farebne
štyridsať paličiek vo vlasoch kamarátky.
Nepocválajú belasé slepé kone nebeské.
Nevztýčia kríže svitania
ružové borievky bolesti
z tej duše pre tvŕdze.

Pobozkaj,
srdcové kamene
rosu vyslovia.

Vlhká astra slnka
sa nechytí.
Slepí si vydýchnu.
My si zvykneme.

Rieka si odnáša
svoju utopenú vodu.
Ťažké člny namáhavo
ju pritláčajú k zemi.
O tretej ráno
nahé víly
cikajú z brehu do vody.
Nesvitne, nesvitne.
Starý pán September
stromy s psíkmi kríkmi
alejou vedie ku škole;
agáty, agáty
s dievčenským svedomím.

Prihládzam ti vlasy,
plávame okolo záhrad,
nadávaš.

Je presne
jeseň
a tiež trocha prachu,
taký nepríjemný pocit,
ako keď máš prsty od kriedy.

Komín
mím
zakýva rukávom.
Spadne dym.

Nebozkávaj.
Začína sa vietor.


/Peter Repka: Zmeny počas tlače/

Beh kamery
(1)


Práve teraz
za javiskom
najlepší recitátor večera
zomiera.

A tak ti nemá kto zatlačiť oči.

Tu, zničení, prinášame
bezmocnosť poézie,
zoslabnutí horúčkou.
(alala loi loi mui
alala ono zono bebulum bum)
(Biele myšky z toľkej lásky.)

Ani bozkávaním zeme sa nepriblížime jari.
Až guľky
otvárajú hruď
zeme:
Pašaka
Šňuky všetkých ogabal.

To bolo detstvo.
Karloveské čerešňové koláče.
Detvy za červenú päťkorunáčku
pre Malého lorda v matrózkach po kolená.
Pod papierovým dáždnikom
bosá Pipa s litrovkou atramentu
pre psa Beťára.
Dohola ostrihaný.

Cifruša
u babky sa nechala štekliť na krku.

Bola fajn. Sestrička námestie.
(erestečka ereste gebuldy matildo puby hásan)

Za výhrevňami
drobnými dlaňami požehnávali vlaky
do noci,
hrávali solitaš:
Rusko von, Amerika, trafený.

(Privreté viečka, horúco, povedala.)

Medzitým som spustol.





(2)


V dvadsiatke sa mi trasú ruky
kružidlom spraviť kruh.
Zostať v ňom.

Tak nám zvolili prezidenta.
Medzinárodný deň slepcov:
piatok, trinásteho októbra 1964.

Klaniame sa veciam,
ktorých trvácnosť je smiešna.

Nemáme nič.

Tváre
strielne, tušené.
Osamelí Nepomuckí,
v sieťovkách
zakázané knihy.

Každou ranou sa otvárame smrti.
Za báseň dvanásť mesiacov,
Snehulienka.

Bobrík odvahy sa utopil.
Bobrík hladu zošalel.
Bobrík mlčania nemlčí.

Vyhoreli sme.
Jožko zomrel.
Anjeli odleteli nad lokomotívami na sever.

Prší, prší, len sa leje.

Je 14, 20.
Venujte pozornosť tejto správe:
Darina nech sa ponáhľa domov.
Sestra sa jej otrávila
divými hubami
plynu.

Bez všetkého.
Bez zábradlia.
Što búdet?
Što búdet?
Što nibúď...

Pustatinou pískaj si:
Môj bože, som len sám a sám,
kde inde pomoc hľadať mám?

Hlas zomiera.
Básne.
Hroby slov.





(3)


No a,
čo na tom,
že zomiera?

Bolo dievča.
Odhŕňal si mu vlasy a bolo doma.
Hmatáš po tele,
sladkasto šepce.

Ligotavá dcérka.
(Pozor na pančuchy!)
Smeje sa: Chachachá. Peklo,
biela káva.
V ružovom zamate vlhko trémy,
ospalá mačička v čiernom zrkadle.
Cing, cing.

Vám sa to počúva
v záhradkách svojej lásky!
Ste príliš dobrí,
aby ste mohli milovať.

Ale,
Poškvrnená,
čo s ružami?

Božie telo.
V rukách sa jej mihotal živý lupeň sviečky.
Suchý tulipán mala v spevníku.
Mestské deti sa modlili za pokoj.

Pri sude siričitanu sodného som ťa bozkával.
Celé popoludnie sme stleli kvety v izbičke.
Do rána si sa prvý raz
s iným –
Kráľovná, kráľovná moja.

Kristepane, ty vieš, ako je ťažko
počúvať samé cnostné reči.

Ľudia sa nemohli utopiť.
Domy horeli pridlho.

Poškvrnená, príď
v kresle za súmraku
jesť slivky úzkosti.




(4)


Raz popoludní. Cítil sa, akoby ho ktosi vyfackal.
Čosi sme chceli jesť.
Po asfalte sa bicyklovali štrnásťročné na
trojkolkách.

70 tepov za minútu.
Zvony zúrili
jednou nohou ako invalid.

Ach, aká krásna,
podvečer mdlý,
rieka zasnená,
ach, vinohrady,
rumová jeseň.
Celá krásna...

Do pozoru postavme
železo cintorínskych plotov.

Slzičky Sedembolestnej
v kyticiach Eve nesieme.

Tie privretia perí, predklony.
Deti sa majú bozkať na čelo.

Vosková
Eva Horváthová,
svätica mesta,
futbalistka úprimná,
usmej sa, usmej sa.
vždy šteklivá.

S privretými očami,
elce pelce do pekelce trav sik von,
zaprášená & rozhorúčená,
s kľúčom na tričku.

Bože, kamarátky z detstva
nám vyobliekali
ako do truhly.

*
Podvečer mdlý,
rieka zasnená.
Na pohrebe
sme si strkali sklenú vatu za krk
a hľadeli sme na kone.



* * *


Kedy
v koľkej
minúte detstva?

Pršalo?
Mali sme na sebe tepláky UNRRA?
Sedeli sme na stoličkách UNRRA?
Bol súmrak?
Jedli sme hrozienkovú tortu?
Spievali sme ruské piesne,
až k plaču smutné?
Vychádzali sme medzi vrchy
spolu s bielou
hmlou.



/Peter Repka: Pštrosi v meste/

Pštrosi v meste


Pš-
trosi
v meste
zamĺknutí manifestovali.
Svoje hniezda si niesli v kufríkoch
s tri dni neoholeným perím
(... malinovka za osemdesiat halierov).
Pštrosi,
ich
ploché nohy,
rozopnuté vodovody, spustené šaty,
blonďavé sesterničky.

(Na mokrej ceste pred sebou taxík
po
ha
dzu
je
telíčko Huckleberryho Finna.)

Pštrosi,
pamätáte sa na Stollwerckove obrázky?
(Lev v krúžku.)

Pštrosi, piesok,
fajnová zem, samý piesok.
Dvanásť rokov som nenašiel kameň
(povedal hrobár).

V prípitkoch
piesok historického materializmu.
Piesok pod sprchou.
Hľadajú nám ho laborantky v moči.



(Peter Repka: Pštrosi v meste)

Sú večery

Nespomenieš si na nič z detstva,
ako keď v rovine
vyhoria stromom i korene.

Sivé pery oblohy
pobozkali zem.



Spomienka


Mal som po tebe fotografiu,
ako ješ slivky.
Zhorela.

Máš sestru,
s ktorou potme,
keď nemôžete zaspať spolu,
hladkáte si prsia.

Ktosi sa smial
a vravel:
Sylva
je po slovensky slivka.



/Peter Repka: Pštrosi v meste/

Peter Repka: Rugby

Ten vietor sa už zabil



„Za každé slovo ťa pohryziem.“
Hryz.

*
Do kalichov stôp
potichu smoklí
súmrak.

Večer sa vraciam z krajín Nikoho,
zdanlivo tvojich.
Večer si myslím pre ruky výlety
do rúk tvojich.

Dosť odpočúvania za železnými dverami lásky.
Keď si sa rozboľavela láskou
(krásne a kruto),
vždy ťa čakal otec.
Koleno vyšlo zo sukne.
Na kolene označený súmrak Nadja.

*
Zrkadlo sme postavili do okna.
Nech nevpúšťa chladné lúče mesiaca.

Holič Mráz pri melancholickom nádraží
leští britvy kaluží.

V jazve moci
chvejú sa len biele krvinky neba.

Pod prevalenými člnmi striech
schúlení prosíme
o zakliatie strachu.

Nie, nevrav. Zastri mi oči.
Horeznačky lež.
Škriab nechtami. Nespomínaj.
Utri si pot. Poď.
Pootvorenie do prievanu –

*
V šestnástich hodinách spánku denne,
v barakoch napustených dechtom,
v divom slnku zaprášených záhradiek augusta,
v hluchých stádach voskových koní, zmije,
v ružových guľkách s kvapkou elesdé,
v spaľovacích motoroch správ, v špinavej bielizni
času,
v dočervena dychtivej moci energie, láska, láska
rotuje v laboratóriách.

Všade. V podvedomí vezuvov.
Plyn, bufety narýchlo zhlobené, detské záchodíky
osláv
vyletujú s krídlami rozprestretých dvier.

V Jeruzalemoch duší,
v nespavosti s ľahkým žalúdkom.
Všade.

A nie je slaný
do otvorených rán.

Vojaci, snívajte! Raz, dva!

*
Podplatili pred pol treťou ráno
strážnika na samote.
A skákali potme, rýchlik škrípal.

Ala tuti raba suli,
bľaboce sviečka.
Topole ciest, boľavé jazvy vetra.
Cifruša obloha, zefír, september.
Neskoro vzlietaš, duša.

Lastovice. Neštovice.
Spevavé zvuky chúďat nákladniakov,
ktorých samota nie je najhoršou samotou.

Studne krvi v božom svete.

(Nemé kone vbehli do kruhu.)

*
Zas volá, pomyslela si, a nie je mi brat.
No tak čo, unavene cez zuby, žujem, no pravdaže,
žijem.
Knihu položila na stôl.
Zem zvláčnela.
Vyliezli dážďovky.

(čiernysveteršedúsukňupančuchyčierne)
Otočila sa, tu máš, povedala.

A šla.

Ruža popichá, i keď spí.

*
Počušať si rukami
poď, povedala, ležiac na stole.
Neobzri sa k Sodome. Poď a zasmej sa.
Ty, zasmej sa.

Zbití nosiči postáv,
vyhladovaní očakávači,
ospanlivé štence storočia.

Vietor nás odučil
hajli bunda buli buli bunda
hajli bunda bum bum bum
aha aha a-há a-há a há!

Spievať
v telefónnych výzvach lásky
opršaní & nakrátko ostrihaní.

*
Modrý vták rozprestrel krídla,
spopolavelo oko letáčika,
z rán narieka.

V, ó, sídlach
vodovodu
mesto krváca.

A z jeho boku vyšla voda.
Trápil sa s krížom,
sladkým krížom. Aleluja.

Počúvaj. Lucci, lístie zelené.
Vietor po bežcoch
ráňa srdcia.

Ako vidiaci svojich Lurdov,
odstraňujúc zo seba posledné náhradky,
počul som Ho:

„Zapíš si a nos, kdekoľvek sa pohneš,
zašité v košeli!“

Jemne pršalo, na rozprestrenej lúke
ležala.
Pomlčka, budeme sa opaľovať.
Naše telá od dažďa ružové.

Ten vietor sa už zabil.
Sviece sa modlia potichu.

Tri razy opakované
je už pravda.




Bezvetrie


Zahrabali záhrady pieskom.
Na nádvoriach v kamenci súmraku
prehlásky tiché
z osiky režú zbabelce.

Oheň si ustiela do popola.
Vyhadzujú klobúky do vetra.
Ale vetra niet.

Peter Repka: Rugby

Ukončenie istého spôsobu života



1
Chodíme s hlavou medzi rukami, hladní,
unavení, všivaví, áno.

2
Bojím sa jedného chlapca, píše mi listy
a je mi, povedala, z toho divne.
Požičaj mi, pýtal som, rúž.
Na topánku ti nakreslím červenú čiaru,
po ktorú sa môžeš ponoriť do blata.

4
Opäť zaspávam v parkoch.
Sučina, suka. Šupina
vykrikuje do tmy.

5
Dušan mi písal z basy. je trochu cvok.
Zabil ju
a celú noc si jej vlasmi utieral slzy.

6
On, ktorý pred nami vysieval
a semeno klíčilo na železe
ako jablko v kolenách chromých psov
alebo lode v predstavách debilných chlapcov.
On, ktorý sa neprebral,
a prosili sme ho.

7
Nepribližuj sa k dverám.
Nik nezvoní.
Vápno zovreté do tvárí
v kuchyni,
tiekol tyrkysový plyn.
(Po kolená v plyne
s kúpacou čiapkou
na hlave plávať.)

8
Bruchaté rybky žiaroviek,
za chvost chytené,
oči pália.

Aj ja som zabil
jeden zo svojich životov.

9
Zas som sa priplietol medzi tých, čo dostávali
stravu,
z polievky sa dymilo.
Tak to ty, pristúpila si k mojej plechovej tácni
so zvyškami
kapusty, si ma včera bozkával
(ukladal svoj jazyk na môj).
Nepamätám si, Schátralá, čo bolo včera, iba
hnusný
červený alkohol, po ktorom sa čkalo ako
benzínovej pumpe,
a dievča, ktorému sa ako špirála zlomila
predkolenná kosť.
Tak to ty, pristúpila si, tak to ty...
Nie, Schátralá, nie.

10
Žúr.
Namierila si do úst
červený prúžok,
rúž.

10
Spali sme.
Nikdy nám nebolo dosť.

10
Po dvoch na lôžkach kŕčovite sa objímali,
aby si vzájomne pomohli zomrieť.

10
Aký vták si založil hniezdo v popolníku?
Aký vták zomrel od smútku na ohorkoch detí?

9
Smiem ťa pohladiť, Schátralá?
Nie, ako
môžeš, ako môžeš, vyčítala mi a bála sa nie o seba,
ale o mňa, aby som sa nezmenil v jej očiach, ako
môžeš,
keď si tak hovoril
o láske?

(Ale to stým nesúviselo.)

12
V západe slnka s trasúcimi sa nohami medzi
štrkom riečiska
a praskajúcimi bodliakmi a kameňmi plochými
ako rybie šupiny
sušené nad pecou. V strede rieky kostra koňa
ako sadrová socha.

Len trocha sa napiť,
spáliť si jazyk o rybie kamene.
Tak ideme ďalej.

9
Svoju prvú dušu ti podávam
a druhá kvíli, keď od prvej odídeš.

12
Otče náš, ktorý si na nebesiach,
kľačali drevorubači
a celý les horel.

V tme a zmätku za poplachu
bežia
oproti sebe
so žiariacimi acetylénovými horákmi v rukách,
začínajú si vypaľovať oči.
Tak idem ďalej.

13
Listy, ohorené listy
prikladať si na oči a na čelo.
Prehovárať sa: Nebolí ma hlava.

15
Tí, čo kreslia na chodník.
Hlavy sklonené v prachu dňa, zhorknuté,
lúčim sa s vami,
idiotskí chlapci, ktorí ste sa pýtali,
kedy pôjdem na operáciu,
kedy sa začne hádzaná,
kedy vojak vystrelí z kvetu,
cvoci zvedaví
(s ohorkami za manžetami)
na poschodový vlak
k meteorologickým staniciam lásky
na rázcestiach.

16
Môj Bože,
bežec opitý.
Za pár korún
predal som atlétku z Trenčína:
básnik, šprcko a šrac.

18
Až v slepote
sadáš za volant.
Napravo. Naľavo. Nič.
Štartuješ.

19
Dali ti kvety, Allen?
Pred dverami kľačal,
do rohožky plakal:
kat sôch,
hudobník mosadze,
plačka recepcií.
Nevieš sa túlať, Allen.
Kybernetes s paličkou bielou,
jedkáš si čokoládku v zúfalstve.

17
Túžba zhodiť telefón,
aby vybuchli hlasy:
A to, kvílil som, to, že som
hladný.

A to, že, kričal som, celý život
píšeš do stroja
a papier je chladný a nehorí,
chripel som.
To má zmysel?

9
Prešla mi prstom po čele
a povedala:
Chlorid sodný.

1
Sadli sme si na stoličku.
Obložili sme sa magnetmi.





* * *


Poď, postavíme vežu Robinsona Jeffersa,
budeme bežať okolo,
tlieskať,
držať sa za ruky
a mať deti.

Poď.
Svätá.
Vieš sa úžasne bozkávať.

Odrazu
nič, len skaly a prach.
Vietor donáša
o požiari tráv.

Peter Repka: Rugby

Čo sme sa učili, čo, čo, čo?


Do noci
trávu strapatíme
ako sneh bledí,
prirastení k zemi
niečím, čo zachádza za nechty,
prekupujeme kvety.

Nemôžeme sa ponoriť,
Archimedes,
máme ľahké myšlienky.

Čo dievčatá,
ich zvieratká, schované, teplé,
s kávou do postele,
s hodvábnym županom cez kríže,
nedele so šťastím, keď kričia:
„Chlapec, urobím špeci biftek.“

Čo sny.
Podať ruku sám sebe a odísť do seba.
Spievať ako Schollander
s plnými ústami vody.
Byť relatívnym Tarzanom. Rozbiť okno
na kancelárii armády.
A čo tak
vymyslieť transoceánsku električku
a iglu, v ktorom Torquatta Júliusa Beluska
kosťou šije trenírky?

A čo tak
vychádzať z kina na rukách
a byť členom akadémie
a počínať so všetkými ako Posol boží,
keď dievčatá vidia modravú paru nad kakaom
a nedeľný diván v mäkkom predpoludní
s ilustrovanými žurnálmi,

dievčatá, ich proporcie,
ako im nevadí jemná bielizeň,
ich sny,
v ktorých konajú ako chlapci,
a siahajú si na prsia,
ako keď stratíme kľúče?
Toto je
medzi nami.

Kružnica je kolobežka.
Sú to radostné prechádzky
s aparátom, ktorý nefotografuje,
so zvetraným pivom,
v zaštopkanej sukni,
s antibejby.

Sú tvoje oči
veľké
ako svet?

Nový neutrálny mezón p.
Experimentátor vyrába čas z hmoty
a naopak.

Ovenčíme sa kvetmi
a laserovou puškou,
poďme zabíjať.

Prosím ťa, Beluska,
rozpleť si vysoko učesané vlasy.
Ak v nich nemáš bombu,
budeme chodiť spolu
a držať sa za ruky.

Čo,
chodiť spolu,
Beluska,
ako by mustangy kŕmili
tulipánovým senom?

Čo,
Beluska,
v ružovom sene
stratí dievča,
čo chlapec?

Do noci
trávu strapatíme.
Čo máme z toho?
Čo? Čo? Čo?

Peter Repka: Rugby

Zlatá brána otvorená,
zlatým kľúčom podoprená.


Lavíny

Veslár Ctibor pri návrate na chatu tvrdil,
že Tatry sú zo sopky, lebo hore, v hlbokej
škáre medzi skalami, uniká oheň.
Tiež videl kamzíka samotára.
Teda
o tri dni nato ho zobrala lavína.

Sám, ó, tára.

Pohreby.
Mŕtvych za šera
ťahali zo zeme.

Modlitba zarastených.
Kýptikmi ramien
skúšame pohladiť obličaj.

Ó, Nadja, rozumieš:
Nad ja.

Tri dni plakali anjeli
zomierajúci na lavičkách popri lavíne.

Kto ešte,
kvíli džez, kto,
v pysku pena, zodiera sa o zem
z hviezd
z rúk
z tvárí
z písmen?
Tak z čoho?

Čítať
(alebo plakať).

Cesty zachádzali za nechty zeme.
Čo robiť v lavíne, čo robiť tri dni?
Ako potápačov ich lavínovými šnúrami zdvíhajú.
Kamzíky plačú potichu, viem.

Víly v bielych vlnených ponožkách
s fialovými prsiami na brehu vyli.

Sane sú prvou rakvou horolezcov, viem.

*
Milujem chatárov veľmi opitých,
s pílami na hrdlách, s gramofónovou platňou
v rukách.
Krútia kormidlo pirátskej lode
v mori lavín.

Lyže sa zlomili, oči stratili.
Rum.
Panny to čítajú odzadu:
Múr.
Tá, ktorej v noci amputovali nohu až po
pohlavie...

Lavína ani val
(lavínaanival).

No a potom si vydezinfikovať ústa.
Zavrieť dvere,
na posteli
s nahými matracmi
vybrnkať melódiu.

Ale nič nevydáva zvuk.

No a potom si vydezinfikovať ústa.

*
Bi do snehu, skrvav periny, nemysli na zlé,
vysloboď ma,
Bože svätý,
miesto na dýchanie, na vzlyk vetra.

(Voda v mraze zaťala
ako sekera do otvorených úst.)
Bi do zafúkaných ciest, do stredu zeme v smere
hrobu,
do hadov nákladniakov, do snehu v ušiach.
Nepočuješ.

Bili, pili, žili
prázdne miesto,
rozkoše stopovania,
gladioly
ohňa,
zelené noci ako hustý čaj, ako nafta,
čo sme jedli.

*
Izba. Telefón. Strach.
Srdce v kúpeľni. Lavíny
kachličkových stien
zhasnite, zhasnite.

Kolotočové predmestie,
drogy, drogy,
tiché znepokojovanie oblohy v súmraku
oblohypahrebyoblohypahreby.

Čo ja mám z toho. keď Nadja zomrela.

Vystupujeme po schodoch, bez prachov,
bez smokingu, bez alkoholu, ani nefajčíme
a neskracujeme si goliere košieľ,
teda žijeme.
Kristepane, bledozelené kamzičie
postele v hoteli Regina.

Vykláňať sa z lavíny za jazdy zakázané!
Prísne zakázané!

Kde si, kde
(Chodíš bosá, češeš sa, nelámu sa ti vlasy,
šepkáš si odzadu calvados!
Sóda, vlak.)

aj mne je dobre?

(Vychádzam dobre
osprchovaný z teplej lavíny vane.)

Možno preto sme muži. že sa k všetkému
nepriznáme.
Možno naopak.

Naskakovať do lavíny za jazdy zakázané!
Prísne zakázané!

(vojínrepkatoneníplížeňtojesoulož)
Oblbovačka, potom spánok, potom
bezmyšlienkovitosť,
vykonávanie rozkazov, mlčanie.
Orechy padajú.
Nezaujímame sa.

*
Zase hotelová izba. Paplón. Ligotavý ľadovec.
Horolezec, ktorý sa zrútil.
- Pane, želáte si ďalekohľad?

*
Perly z očí nezachránených.
Sneh sa im netopí v rukách.
Veslár Ctibor rozhadzuje sneh snehovým vtákom.
V jasavom slnečnom vetre
nemôžeme udržať sneh.

alvájo alvijo vájo bum
lofidy lofidy guli guli vestidy
tinty tanty lof lof lof

Nadja, rozumieš?

Peter Repka: Sliepka v katedrále (1969)

Súvislosti

Preboha, čo pozeráš?
Pripni si lyže a bež!


Súvislosti
(1)

V behu na diaľku do počutia dokázala prísť prv
(než bol daný akustický signál k pohybu).
Policajti telegrafujú,
aby letuška vymieňala letenky za cyankáli
a vravela:
Z lietadiel sa nesmie fotografovať.

A zemeguľa ďalej ako pes okolo horúcej
kaše.

Je pravda, že niekedy si neuvedomujeme súvislosti.
Profesor Slotin robil pokusy s atómovou bombou
na stole. 21. mája 1946 mu spadol skrutkovač. Keď
vznikla reťazová reakcia, v oslnivom svetle holými
rukami od seba odtrhol dve polgule uránu.
Nakreslil situačnú mapu, aby sa vedelo, kto kde stál,
a kolegov odviezol na džípe do nemocnice. O desať
dní v ukrutných bolestiach dokonal.

Zvony
spredu, zozadu, sprava i zľava striedavo
mlčia.
Netrpezliví anjeli sa hojdajú v prievane
otvorených dverí.

Slepý fyzik Plateau skúmal pohyblivé obrázky.
Čo vidíš? naliehal na svoju ženu. Ruka sa hýbe,
vykríkla.

(Trest prvý: Odteraz budem zdraviť
všetkých známych a nebudem
pozerať inde. Odteraz
budem...)

Je pravda, že si často neuvedomujeme súvislosti.
Veľký fyzik Isaac Newton mal dve mačky, menšiu
a väčšiu, a mal ich veľmi rád. Aby im nemusel
otvárať, vyrezal v dverách dve diery. Menšiu
a väčšiu.


(2)

(Magnetofón: Voda existuje z dvoch prvkov.
Niet podobnej vety o myšlienke...
koľko soli,
koľko ortuti,
koľko dvojchrómanu draselného
exploduje,
keď vravíme...)

Slnko je krvavé,
alebo
Ona je sama a ešte nemá dvadsaťdva rokov,
keď povedala:

mámdomasvojuizbuveľašiataveľarokov
ránobudešmaťkošeľuplnúbledýchvlasov
poôsmychrokoch
samineoplatízačínaťsošportom
anadzožltnutýmiprstamibratacítim
žehoužneodnaučímfajčiť

Ešte si mladý, ale nestretneš ma už.

Napíname svaly, hádžeme sa na fotel, hlavu
vyvraciame tak, že fialové plamienky slamienok
vstupujú do vázy, ktorá je z krišťáľu ako pravda
alebo železo. Nič nemožno prirovnať k okamihu,

keď ti najaté ženy umývali prsia,
et cum spiritu tuo,
bolo už šero, keď ako zvon zdvihli rakvu,
et cum spiritu tuo.

Odvtedy ťa hľadám.

(Mrholilo. Chodci vychádzali do tmavých
ulíc. Stál pri zbúranom dome. Keď ju zbadal,
mierne vykríkol
Eva!
Pribehol k nej a hlava mu spadla medzi
plecia.
- Nie, ty nie si Eva, povedal smutne
obrátil sa a šiel. Po chvíli sa rozbehla
za ním. Chytila ho za ruku a keď zdvihol
oči, povedala:
Pozri, pozri, ja som Eva.)


(3)

Také špicaté prsia!
Keď ťa vytiahli, mala si toho plné zuby.
Toho štrku.

(Je už noc. Váza sa nerozbíja. Posteľ so široko
roztiahnutými nohami a ranená stolička ofačovaná
nohavicami. Teraz príde!

A neprišla. Sedím na posteli. Odostieľam posteľ.
Prechádzam do kuchyne a pijem vodu. Je už
noc. Rádio:

Kúpte si laminátový čln Eva,
najviac unesie!


(4)

Babka s krhlou na záhrade kropila sliepky
a šomrala:
Sú moc zamilované.

Ale Eva
s vlasmi vpletenými medzi prsty, aby som ťahal.
(Blázonko, blázonko, prestaň, si ešte
decko, decuľo...)

Päťročný som sa rád schovával do truhly na bie-
lizeň. Vedel som, že keď do truhly kopnú, je jej
to jedno. (Len niekedy som so sebou vzal psa
Beťára v presvedčení, že vie dobre plakať, ale
onedlho ho sused zastrelil. Trhal sliepky.)


(5)

Prečo si myslíš, že ťa nemilujem?
Odpočítame spiacich,
zistíme, že nik neumrel.
Vykročíme.

Nákladniak je môj dom.
Mám piesok vo vlasoch
a slivku prasknutú ako jej ústa.

Dlho plakala v kostole
v bielych vlasoch,
v bielych ľaliách.
So sukňou nad kolená,
keď sa nožíkom modlila do dreva:
Ježiško zlatý,
prosím ťa, nech už nikdy nedostanem,
a nikto,
šarlach.

Odvtedy ju hľadám.
Zvoľna horí jej posledný vlas.
Pred svitaním bolo neznesiteľne zima
a šofér, ktorý ma vezie, povedal:
Máš ešte ten vlas.
A tak sme sa trochu zohriali.


(6)

Kriedou si rada
natieram pery,
vravela si mi.

To sú reči
v bielych šatách,
v bielych večeroch.

Prestaňte zvoniť
Nevidíte jej ohorené nohy?

Ale
začalo pršať a šofér, ktorý ma vezie,
sa vyklonil: Zakry niečím ten cement!

Občas si siahnem do vrecka:
Kde dočerta ten vlas môže byť?
Veď sa nemohol rozplynúť ako
dym
(et cum spiritu tuo).



*


... a zemeguľa stále
ako pes okolo horúcej kaše.

Zástupy
ticho si obkusujú nechty.

Odrazu muži prestanú bojovať.
Dievčatko s anjelskými vlasmi
paličkou gúľa cez ihrisko obruč
a spieva si.

Peter Repka: Severania v mraze (1962-1964)

Prší, široko prší, jar je raj

DANÁ JE PRIĽAHLÁ ODVESNA
uvedomuješ si
Dana už dlho nie je priľahlá

Prší do slov ako do vlasov
Symboly gréckej abecedy sa skrúcajú
ako hady

Prší, široko prší
keď zmokne parabola
vyhasne
jej ohnisko

/1962/


Poprava

Vrátnik so zamknutou tvárou a nohami ako kľúče
sa pýtal, či mi nemá priniesť husle
a prilíciť

(Noc Šero Zastrelený mesiac)
Zostane čím som sa zaoberal
čím dusil
A musím všetko prespať
zlé skutky
ktorých je ako železa
na mrežiach

DOBRÚ NOC
povedal vrátnik jednoducho
NETREBA NA TO MYSLIEŤ

(Slnko)
Kurník šopa
teda už raňajší rýchlik na moste

a podpísal som sa na omietku k ostatným
Zajtra sa bude maľovať
Cítiť tu vápno


Muži na ceste

A nepoužijú už pitralón po holení
v dvadsaťstupňovom mraze ako bankoví úradníci
na trakoch
zavesení

HOROLEZECKÁ STENA EIGER, ŠVAJČIARSKO

Vietor začína dorážať
bielymi prstami od snehu
si ťaháme prikrývku na hlavu

Človek priviazaný na zaseknutom čakane
udiera o Alpy
Srdce zvonu

TRI DNI ICH VIDELI KOLEMBAŤ SA

Tí hore
A čo si počnú bez anjelov
na stene
Ó mŕtvi a dokonale zaistení

Tak si vyzváňaj svojej smrti!