Norman Mailer: Nahí a mŕtvi (The Naked and the Dead)

Stroj času / SAM CROFT / Poľovník

...bol zdatný a mocný a zvyšajne prázdny, a hlavným jeho postojom bolo povýšenecké pohŕdanie skoro všetkými ostatnými ľuďmi. Nenávidel hrubú, nevykryštalizovanú predstavu, no len zriedkakedy si ju uvedomil.
.
Croftov otec, Jesse Croft, rád hovorieval: „Veru, ten môj Sam je beštia. Hádam sa už taký vykotil.“
.
Keď Croft prvákrát zabil človeka, bol v rovnošate Národnej gardy. (...)
Pozor, chlapci! Poručík zapíska, páľte ponad hlavy.
Croft skloní hlaveň. Namieri pušku na prsia najbližšieho a pocíti čudné pokušenie.
Len málinko potiahnem kohútik.
BAA-OUUU! Výstrel sa stratí v salve, ale štrajkujúci klesne.
Croft cíti prázdne vzrušenie.
Poručík nadáva. Doparoma, kto ho zastrelil?
To bude ťažko uhádnuť, pán poručík, hovorí si Croft v duchu. Prizerá sa, ako dav zmätene ustupuje. Svorka psov, hovorí si. Srdce mu mocne bije a ruky má veľmi suché.
.
Jeho predkovia sa pechorili, hrdlačili, lopotili, ako vládali, poháňali voly, morili si ženy a sťahovali sa o tisíc míľ ďalej.
On sa pechoril a hrdlačil v sebe samom a tlela v ňom nekonečná nenávisť.
.
NENÁVIDÍM VŠETKO, ČO NIE SOM JA.

Norman Mailer: Nahí a mŕtvi (The Naked and the Dead)

Hlina a tvar/4

Koncom prvého mesiaca operácie prenikli frontové jednotky až k základni polostrova.
.
Po celý deň, čo by generál manévroval, mal by pravé krídlo nekryté. Rozhodol sa však riskovať a získať z toho výhodu. V deň, keď mal byť presun, odvolal jeden prápor zo stavby hradskej a držal ho v zálohe. Veliteľom rôt na pravom krídle vydal rozkazy postupovať džungľou a nezaisťovať sa zboku ani v tyle. Ich úlohou bolo len vykonať desaťkilometrový pochod územím nikoho a navečer vybudovať obranné postavenia pod horskými útesmi ani nie dva kilometre od predných hliadok Tojakuovej línie.
Generál predvídal správne. Kým bol presun v plnom prúde, Tojaku prepašoval rotu japonských vojakov do boku postupujúcich jednotiek, ale generál proti nim vrhol prápor, čo mal v zálohe, a takmer úplne ich obkľúčil.
.
Od invázie uplynulo už päť týždňov a čata sa vôbec nezúčastnila boja (...). Blížilo sa obdobie dažďov, zo dňa na deň bolo sparnejšie a robota na hradskej bola čoraz namáhavejšia. Keď boli v novom tábore už celý týždeň, mnohí vojaci, medzi nimi aj niekoľkí veteráni z Motome, boli by už radšej bojovali.
.
(Red) Vždy žil vlastným vnútorným životom a všetok svoj majetok vládal odniesť na chrbte. „Čím máš viac vecí, tým viac ich potrebuješ, aby ti bolo dobre.“ (...) Už dlho, veľmi dlho je samotárom.


Hlina a tvar/5

Nenávidím týchto fotrov, čo sú celí preč, že prišlo konečne aj na nich a odviedli ich. A čo my, boha jeho, tvrdneme tu už pár rokov a bohvie, koľko tu ešte budeme? My sme bojovali, a oni sa zatiaľ váľali so svojimi ženami a možno aj s našimi.
.
(Brown) Všetci vojaci vravia, že som dobrý poddôstojník. Možno nie som taký dobrý prieskumník ako Martinez a nemám v žilách namiesto krvi ľad ako Croft, ale som spravodlivý a beriem svoju robotu vážne. Nie som ako Red, ktorý stále papuľuje a namiesto roboty len vymýšľa kadejaké triky; ja sa fakt usilujem byť dobrým poddôstojníkom, lebo keď sa človek osvedčí na vojne, osvedčí sa všade.
.
... už tvrdnem na vojne dosť dlho, aby ma to teraz malo trafiť.
.
(Wyman) Mal dievča a chcel ho oslniť vyznamenaniami, no boj si vždy predstavoval ako čosi vzrušujúce, bez útrap a fyzickej námahy. Sníval o tom, ako pôjde cez pole do útoku zoči-voči mnohým guľometom; ale v tom sne ho nikdy neklalo v boku od toho, že veľa bežal a vláčil bremená.

Norman Mailer: Nahí a mŕtvi (The Naked and the Dead)

Hlina a tvar/2


Polack mal asi dvadsaťjeden rokov, ale oči mal potmehúdske a necudné, a keď sa smial, kožu na tvári mal vysušenú a tvrdú ako chlapi okolo štyridsiatky. Minetta sa v jeho spoločnosti cítil trocha nesvoj. V kútiku duše sa bál, že sa vedomosťami nevyrovná Pollackovi.
.
„Ležať na svojich špinavých handrách, oblečený špinavých handrách. Takto sa nedá žiť!“
Polack pokrčil plecami. Bol predposledný zo siedmich súrodencov, a kým ho nedali do sirotinca, spával na deke, prestretej na dlážke pri peci. Keď v noci doháral oheň, prvé dieťa, ktoré začala drviť zima, vstalo a naložilo do pece. „Nosiť špinavé handry nie je najhoršie,“ povedal Minettovi, „aspoň na teba nelezú ploštice.“ Od piateho roku si prával šaty sám.
„To je dobrý výber!“ zvolal Minetta. „Alebo čuchať vlastný smrad, alebo sa dať zožrať plošticiam.“ Pomyslel si na šaty, ktoré kedysi nosieval. V celej ulici bol známy ako mládenec, čo sa najlepšie obliekal, čo prvý vedel každý nový tanec, a teraz má košeľu, ktorá mu je o dve čísla väčšia. „Ty, počul si ten vtip o erárnych mundúroch?“ opýtal sa. „Majú len dve veľkosti: priveľkú a primalú.“
„Počul,“ prikývol Polack.
.
„Red sa mi veľmi nepáči. Chlap nevie rozkaz poslúchnuť, tak ako môže doboha veliť?“ Zdvihol paličku a poklopkával si ňou po gamaši. „Nie, myslel som na Wilsona,“ povedal, „ale Wilson nevie ani len z mapy čítať.“
„Gallagher?“
„Najradšej by som dal Gallaghera, ale ten stratí hlavu, keď začne prihárať.“ Croft sa odmlčal. „Poviem ti rovno: vybral som Stanleyho. (...)“
Martinez pokrčil plecami: „Tvoja čata.“
Croft rozlomil paličku. „Viem, že Stanley je najväčší sviniar v celej čate, ale aspoň o tú hodnosť stojí, a to o Redovi ani o Wilsonovi nemožno povedať. (...)“
(...)
Croft tľapol Martineza po pleci. V čate mal rád iba jeho a úzkostlivo, priam otcovsky sa oňho staral, čo ináč nemal v povahe.
.


Stroj času / JULIO MARTINEZ / Daj kobyle obroku


Aj malí chlapci vpíjajú do seba americké rozprávky, aj oni by radi boli hrdinami, letcami, milovníkmi a finančníkmi.
Julio Martinez, osemročný, kráča v roku 1926 rozpálenými ulicami San Antonia, potkýna sa o skalky a hľadí do texaského neba. Včera videl nad hlavou lietadlo; pretože je mladý, dúfa, že dnes uvidí druhé.
(Keď budem veľký, budem stavať lietadlá.)
.
Mexická štvrť je nedláždená a malé drevené chajdy sa nakláňajú v horúčave. Vždy dýchaš prach, vždy cítiš petrolej, tuk na smaženie, vždy voniaš prašivý letný pach vyziabnutých koní, čo ťahajú káry, a bosých dedov, bafkajúcich z fajky.
.
Ysidro je starší brat; má dvadsať rokov a pekne sa nosí. Má hnedobiele topánky a bokombriadky na dva palce. Julio ho počúva.
Kefujem len príma kobry. Veľké dievčatá. Platin-blond: Alicu Stewartovú, Peggy Reillyovú, Mary Hennesseyovú. Protestantské dievčatá.
.
Julio má dievča pätnásťročný. Na hlinenej ulici býva drobné dievča, nenosí nohavičky. Isabela Floresová, malé, špinavé dievča. Miluje sa so všetkými chlapcami.
Julio, si skvelý, skvelý, skvelý.
Pod stromom za prázdnym domom potme. Julio, ako psi, áno?
.
Tuk škvariaci sa na panvici, omrvinky, zožltnutý tuk, všetko to treba lopatkou zoškrabať. Martinez nosí biely kabátik.
V Texase vedia byť ľudia netrpezliví. No tak, chlapče, čo je s tým rezňom.
Áno, prosím.
.
... niet takej práce, kde sa dá zarobiť veľa peňazí. Čo ostáva mladému Mexičanovi v San Antoniu? Môže stáť za pultom v bufete, môže byť poslíčkom v hoteli, v sezóne môže zbierať bavlnu a môže si otvoriť obchod, ale nemôže byť lekárom, advokátom, veľkoobchodníkom, ani riaditeľom.
Môže sa milovať.
.
Rosalita má veľké brucho; skoro také veľké ako jej otec Pedro Sanchez. Oženíš sa s mojou dcérou, hovorí Pedro.
Sí. Ale sú krajšie dievčence, ako je Rosalita.
Aj tak je už čas, aby si sa oženil.
Sí. (Rosalita stučnie a po celom dome budú behať deti. Šlup-šlup, šlup-šlup, chichot do vankúša. Bude kopať jarky pri ceste.)
Nech je ako chce, ale si jej prvý.
(...)
V noci je celý smutný. Rosalita je milá, ale sú aj milšie dievčence. Prechádza sa po prašných uliciach. Začínajú ich dláždiť.
Si unavený? Stále nespokojný? Priviedol si ju do maléru? PRIHLÁS SA DO ARMÁDY!
.
V roku 1937 je Martinez ďalejslúžiacim vojakom. Aj v tridsiatom deviatom je len obyčajným vojakom. Milý, ostýchavý Mex, ktorý sa slušne správa.
.
Keď vyhlásia mobilizáciu, Martineza spravia desiatnikom. Keď prvý raz velí družstvu, je taký splašený, že ledva dostane zo seba povely. (Ešteže čo! Aby mi Mexikán rozkazoval.)
.
Robí objavy. Austrálske dievčatá sa dajú pretiahnuť. Ulice v Sydney, pehavá blondínka ho drží za ruku.
.
(Kefujem pani poručíkovú Bradfordovú, Peggy Reillyovú a Alicu Stewartovú, budem hrdinom.)
.
Martinez dostal čatára. Aj malí mexickí chlapci vdychujú americké rozprávky. Ak z nich nemôžu byť letci, finančníci alebo dôstojníci, ešte z nich môžu byť hrdinovia. Netreba sa im potkýnať na skalkách a hľadieť do texaského neba. Hrdinom môže byť každý.
Lenže zato z vás ešte nebude biely protestant, pevný a neprístupný.
.


Hlina a tvar/3


... vedel, že ho nemajú radi. Ostatní dôstojníci pokladali za nezaslúžené šťastie, že ho vymenovali za generálovho pobočníka, hoci prišiel k útvaru až na konci operácií na Motome.
.
Okrem toho sa Hearn ani len neusiloval spriateliť s niekým. (...) Hoci to niekedy popieral, mal rád len málokoho, a ľudia to po niekoľkých minútach rozhovoru s ním trápne vycítili. Bol priam stelesnením toho typu človeka, ktorého iní radi vidia pokoreného.
.
Hobart, Dalleson a Conn. Tri variácie na tú istú tému. Ďalejslúžiaci čatári a teraz dôstojníci; všetci sú na jedno kopyto, povedal si Hearn. S istým potešením si predstavoval, čo by sa stalo, keby im povedal, aby zavreli hubu. U Hobarta to bolo ľahké. Hobart by vytreštil oči a potom by sa začal odvolávať na svoju hodnosť. Dalleson by ho asi vyzval, aby šli spolu von. Ale čo by spravil Conn? Conn je problém. Conn bol klasický príklad starého papagája, čokoľvek niekto prežil, on to, verte mi, prežil tiež.
.
Niekoľkokrát už Hearnovi povedali, že má ľudí rád len abstraktne, nikdy nie jednotlivo (...). Pohŕdal tými šiestimu dôstojníkmi pri vedľajšom stole, lebo čo ako nenávideli židov, černochov, Rusov, Angličanov a Austrálčanov, mali sa navzájom veľmi radi, doma si veselo chodili jeden druhému za ženami, spíjali sa bez obavy, že sa jeden pred druhým prezradia, a radostne sa púšťali do podujatí, ktoré u ľudí z ich príjmami a v ich spoločenskom postavení zodpovedajú tomu, keď si niekto menší ide v sobotu večer vyhodiť z kopýtka do verejného domu.
.
... už nevedel zniesť paradoxnú situáciu, v ktorej žil spolu s ostatnými dôstojníkmi. V Štátoch to bolo celkom ináč; jedálne boli oddelené, ubikácie tiež, a keď človek spravil chybu, nezavážila. Ale tu, v poli, spali na poľných lôžkach niekoľko metrov od mužstva, ktoré spalo na zemi, jedlo im podávali síce mizerné, ale predsa len na tanieroch, kým tí druhí jedli, čupiac na zemi, keď si najprv vystáli dlhý rad na slnku. Ba čo viac: pätnásť kilometrov odtiaľ vojaci umierali, a to kládlo na človeka iné morálne požiadavky, ako keď umierali o päťtisíc kilometrov ďalej. (...) Tu mali vojaci kedy vyklčovať najhorší porast a korene a vydobiť skúpy kúsok zeme na odporne bujnej prírode. Ale tam vpredu vojaci v prvých líniách, stratení v džungli, ju nemohli vyklčovať, lebo neostávali na jednom mieste dlhšie ako deň-dva, a bolo by nebezpečné odkrývať sa. Spávali v blate, medzi červami a hmyzom, a dôstojníci zatiaľ šomrali, že nemajú papierové servítky a že by im mohli zlepšiť stravu.
Cítil čosi ako previnenie, že je dôstojníkom.
.
Hearn ešte nepoznal človeka takého ako generál, a do istej miery bol presvedčený, že generál je veľký človek. (...) Mal priam jedinečnú schopnosť premeniť svoje myšlienky ihneď a s úspechom v činy...
Bolo v ňom veľa protikladov. Hearn bol presvedčený, že generálov je v podstate vlastné pohodlie celkom ľahostajné, a predsa žil v prepychu prinajmenej primeranom jeho generálskej hodnosti. V deň, keď sa vylodili, len čo generál pristál na brehu, presedel takmer celý deň pri telefóne, na mieste a bez váhania dirigoval taktiku boja a päť, šesť, osem hodín viedol začiatočné fázy kampane bez jedinej prestávky, ba ani raz nepozrel na mapu, nezaváha pred nijakým rozhodnutím, keď mu dôstojníci podávali hlásenia z frontu. Bol to skvelý výkon. Vedel sa priam fantasticky sústrediť.
Podvečer toho dňa prišiel za generálom Hobart a spýtal sa:
„Kde chcete postaviť veliteľstvo, pán generál?“
Cummings len zavrčal: „Hocikde, chlape, hocikde,“ - otrasne to kontrastovalo so zdvorilosťou, s akou sa obyčajne správal k dôstojníkom. (...) V Hearnovi to vzbudilo mimovoľný obdiv; nebol by sa čudoval, keby sa povedzme ukázalo, že generál spáva na lôžku obitom klincami.
No o dva dni, keď prvý nápor prešiel, generál dal dva razy premiestniť svoj stan a mierne pokarhal Hobarta, že nevybral rovnejší terén. (...) Predchádzala ho povesť najchápavejšieho a najláskavejšieho zo všetkých veliteľov divízie, bol všeobecne známy ako šarmantný človek, ale Hearn už zakrátko zistil, že je vlastne tyran, síce tyran so zamatovým hlasom, ale rozhodne tyran.
Okrem toho bol strašný snob. (...) Poznal síce každú slabosť a každú neresť svojich štábnych dôstojníkov, a predsa mu bol plukovník viac než major, bez ohľadu na schopnosti. (...) Ako každý samoľúby človek, hľadal generál príbuzný intelekt, alebo aspoň zdanie príbuzného intelektu, aby mal komu prednášať svoje teórie o témach nesúvisiacich s vojnou, a Hearn bol z celého štábu jediný na takej intelektuálnej úrovni, aby ho mohol porozumieť.
.
Hearn vedel, že keby nie generál, bol by požiadal o preloženie, ešte kým divízia prišla na Anopopei. Priveľmi si uvedomoval svoje podriadené postavenie i zjavný a nepríjemný rozdiel medzi mužstvom a dôstojníkmi.
.
„Práva, ktoré máte ako osoba, závisia len a len od mojich vrtochov. Bezo mňa ste obyčajný poručík, a to je, ak sa nemýlim, pracovná definícia človeka bez vlastnej duše. (...) Čo keby ste tak vstali, keď so mnou hovoríte? Nezaškodí, keď začnete od najzákladnejších pravidiel. Myslíte si, že chcem, aby každý, kto ide okolo, vás tu videl sedieť, akoby ste mali túto divíziu fifty-fifty so mnou?“
.

Norman Mailer: Nahí a mŕtvi (The Naked and the Dead)

Vlna/2

O 04,00, niekoľko minút po prvom úsvite, začalo sa námorné bombardovanie Anopopei. Všetky delá invázneho loďstva vypálili v rozpätí dvoch sekúnd a noc sa rozhojdala a roztriasla ako veľké poleno, zmietané v príboji. Lode sa po delových salvách zakaždým vzopäli a klesali, prudko roztínajúc vodu. Na chvíľu bola noc, pretkaná zábleskami, nesmierna a démonická vo svojom kŕči.
.
Hennessey stál neďaleko kormy. Croft pozrel na jeho bledú, mĺkvu tvár, usúdil, že sa ho Hennessey bojí a to ho rozveselilo. Chlapec nie a nie pokojne stáť: ustavične sa hniezdil a pri náhlom lomoze sa dva-tri razy nápadne strhol, potom ho začala svrbieť noha a zúrivo si ju poškriabal. Croft ho pozoroval ďalej; Hennessey si vytiahol nohavicu z gamaše, vyhrnul si ju až na koleno a náramne starostlivo si naslinil červený fľak nad kolenom. Croft sa zahľadel na jeho bielu kožu s plavými chĺpkami, všimol si, ako starostlivo si Hennessey vopchal nohavicu nazad do gamaše, a zacítil náhle vzrušenie, akoby tie pohyby boli veľmi dôležité. Ten chalan je bohovský opatrný, povedal si v duchu.
A náhle mu bolo jasné: „Hennessey dnes padne.“
.
Z džungle sa znova ozvalo ostré plesnutie, po ňom nasledoval ďalší výstrel, a ďalší a ďalší. To sú mínomety, pomyslel si a usúdil, že sa tu rýchlo udomácňuje. A potom začul takmer nad hlavou prenikavý, vreskľavý zvuk, ako keď auto škrípe brzdami v snahe zabrániť zrážke. Pudovo sa pritisol k zemi. Nasledujúce sekundy nevnímal nič. Začul strašný výbuch, ktorý akoby zaplnil každý kút jeho mysle, a zem sa pod ním triasla a chvela. Tupo cíti, že sa naňho sype hlina a že mu telom lomcuje náraz vzduchu. Ozval sa nový výbuch a s ním hlina a náraz, za ním ďalší a ďalší. Uvedomil si, že narieka v okope, vyľakaný a plný nenávisti. Keď dopadla ďalšia mína, vykríkol ako decko: „Už dosť, už dosť!“ Keď výbuchy prestali, ostal ešte hodnú chvíľu ležať a triasol sa na celom tele. Cítil, že má stehná teplé a vlhké, a najprv si pomyslel: Som ranený. Bola to príjemná a pokojná predstava a pred očami sa mu zjavil hmlistý obraz nemocničného lôžka. Siahol rukou dozadu a zhnusený i rozveselený zistil, že sa vyprázdnil.
Hennessey znehybnel. Ak sa nepohnem, nezababrem sa natoľko, pomyslel si. Spomenul si, ako Red a Wilson hovorili o „stiahnutej riti“, a teraz už rozumel.
(...)
Časť jeho bytosti ho ponúkala, aby nabral odvahu a vyzrel zo zákopu. Opatrne sa nadvihol, a toho, že si ešte väčšmi zašpiní nohavice, sa bál práve tak ako nepriateľa, ktorého azda zazrie.
(...)
Potom začul desivú sirénu míny, čo letela rovno na neho. Skrútol sa ako v piruete a hodil sa na zem. Možno aj začul výbuch, prv než mu črepina roztrhla mozog.
.

Norman Mailer: Nahí a mŕtvi (The Naked and the Dead)

Vlna/1


Nikto nemohol spať. Keď sa rozvidní, spustia na hladinu výsadkové člny a vlna prvého sledu prebije sa cez príboj a začne útočiť na pobrežie Anopopei. Všetci na lodi i v celom konvoji vedia, že o niekoľko hodín budú niektorí z nich mŕtvi.
.
„Myslíš, že sa domov vrátiš ako hrdina? Pozri, keď sa vrátiš domov, ľudia si ťa obzrú a povedia: ,Bol si dlho preč, Arthur Stanley,‘ a ty im povieš: ,Fakt,‘ a oni na to: , No, tu to bolo strašné, ale teraz sa to už hádam trochu obráti. Mal si šťastie, že si tomu ušiel.‘“
.
„Mám za sebou toľko frontu, že by to stačilo desiatim, a vravím ti, že táto invázia, aj keby nás bombardoval icelou cestou z lode až na breh a nazad, tá by aj tak nebola nič proti Motome. To bol deň, keď som na betón vedel, že je so mnou koniec. Dodnes neviem, ako som sa z toho dostal.“ (...)
Rozprával ďalej - ako ich z torpédoborca niekoľko hodín pred úsvitom naložili na gumové člny, ako ich zastihol odliv a Japonci ich zbadali. „Človeče,“ povedal Brown, „môžeš si predstaviť, že som mal takúto dierku, keď to do nás Japonci pustili z protilietadlovej batérie. Nebolo jediného člna, čo by nemal zásah a nezačal sa ponárať, a v člne vedľa nás bol veliteľ roty, myslím, že sa volal Billings, a ten bol, chudák, normálne hotový. Plakal a skučal a chcel vystreliť svetelnú raketu, aby nám z torpédoborca dali nejakú kryciu paľbu, ale tak sa triasol, že neudržal pištoľu v ruke.
A uprostred toho všetkého naraz vstane v inom člne Croft a hovorí: ,Hovädo posraté, navaľ tú pištoľu!‘ Billings mu ju dá a Croft vstane, že ho všetci tí Japonci na breho vidia, dva razy vystrelí a znova nabije.“
Stanley účastne pokrútil hlavou: „Ten Croft je teda chlap,“ povedal.
„Chlap? To je málo. Ten je zo železa. Jediný človek, s ktorým by som sa nikdy nechcel ťahať za prsty. Pravdepodobne najlepší veliteľ čaty v celej armáde, ale aj najtvrdší. Vôbec nemá nervy,“ povedal Brown trpko. „Zo všetkých nás starých vojakov v prieskumnom oddiele nenájdeš jediného, čo by nemal nervy v ťahu. Poviem ti jedno: ja sa bojím v jednom kuse, a Red tiež. A Gallagher, ten je u nás len pol roka, ale zažil ten špás s gumovými člnmi, tak rátam aj jeho, a som si istý, že sa bojí, a Martinez je najlepší prieskumník, akého si vieš predtsaviť, ale ten sa bojí ešte väčšmi ako ja, a ani Wilsonovi, hoci to nedá na sebe znať, ani tomu nie je do smiechu. Ake Croft — to ti poviem: Croft má boj rád, miluje ho. Pod horším chlapom nemožno slúžiť, alebo pod lepším, ako sa to vezme. Zo sedemnástich chlapov vtedy naša čata stratila jedenásť aj s poručíkom, samí skvelí chlapci, a my ostatní sme boli celý týždeň na nič, ale Croft sa hneď na druhý deň prihlásil na prieskum a pridelili ho k prvej rote, kým si neprišiel ty, Rodges a Toglio ako náhrada a nebolo nás dosť na družstvo.“
.
„... Zatiaľ sme len družstvo, s ktorým sa nedá nič robiť, ale keď prídu náhradníci, aj tak z nás budú len dve všivavé družstvá po osem chlapov. Práve preto je hlúpe byť v PO, sú vás dve mizerné družstvá a dostávate úlohy, na ktoré podľa pravdy potrebuješ poriadnu pešiu rotu.“
„A pri povyšovaní s nami tiež babrú,“ povedal Stanley. „V každej inej čate pri pluku by ste vy s Martinezom boli rotní a z Crofta by už bol práporčík.“
.
Istý vedec pri svojom slávnom pokuse zakaždým zacengal, keď dával psovi žrať. Prirodzene, pri pohľade na potrevu začali psovi tiecť sliny.
O nejaký čas vedec síce zacengal, ale potrevu mu nedal. Keď sa ozval zvonec, pes slinil zas. Vedec šiel o krok ďalej: odstránil zvonec a nahradil ho hlasným lomozom. Sliny sa psovi v papuli tvorili ďalej.
Na lodi bol vojak, ktorý sa ponášal na toho psa. (...) Za dlhé mesiace prežil priveľa hrôzy a teraz sa plašil pri každom nečakanom zvuku. (...)
Tento vojak sa volal čatár Julio Martinez a bol prvým prieskumníkom spravodajského a prieskumného oddielu veliteľskej roty štyristo šesťdesiateho pešieho pluku.
.

.
"... můžu klidně přiznat, že poprvé v životě jsem pochopil, že mám v sobě sebevraždu. (Že mám v sobě vraždu, som věděl už dlouho.) Sebevražda však byla strašným objevem. Vražda s sebou koneckonců nese rozjaření. Nemyslím tím, že je to něco zábavného; z napětí, které se v těle vytvoří, se chvílemi dělá špatně a užil jsem si dost chození s hrudí plnou nenávisti a mozkem přeplneným k  prasknutí, ale na tom, ovládnout svoji zuřivost, je něco mužného, je to tak obtížné, je to jako vláčit metrákový sejf do litinového kopce. Rozjaření nejspíš pochází z toho, že člověk má takovou sílu. Kromě toho vražda skýtá i příslib ohromné úlevy. Nikdy není asexuální.
Ale na sebevraždě není sexuálního nic. Je to osamělá krajina s bdelým přísvitem snu, kde na vás něco volá, jakýsi hlas ve větru. Někdy mě v noci tížila hrůza jako olovo, protože jsem slyšel komorní orchestr, jak ladí, ladí a blíží se k čisté notě. (Ano, vražda zní v hlavě jako symfonie a sebevražda je čistý kvartet.) Bylo mi skoro čtyřiačtyřicet, ale poprvé jsem pochopil, proč někteří mí přátelé a tolik žen, o kterých jsem si myslel, že je chápu, nedokáží být v noci sami."
.

/Norman Mailer: Americký sen/