.
Na to, aby rasa jestvovala, potrebuje žiť v ohrození.
.
Štát sa stotožňuje s "aparátom", čiže so súborom mechanizmov dobýjania a potláčania. Dobýjanie nasmerované dovnútra krajiny sa nazýva propaganda alebo represia. Nasmerované navonok vedie k utvoreniu armády. Všetky problémy sú teda organizované vojensky, z hľadiska moci a účinnosti. Politiku a nakoniec i všetky problémy riadenia určuje veliaci generál. Tento princíp, zo strategického hľadiska nezvratný, sa zovšeobecňuje aj na životy civilov. Jeden vodca, jeden národ, čo znamená jeden pán a milióny otrokov. (...) Tak sa rodí prvý a jediný princíp tejto nízkej mystiky - princíp führera - ktorý vo svete nihilizmu nastoľuje modloslužobníctvo a zvrhlú sakrálnosť.
.
Göring sa na procese ohradzoval vernosťou führerovi a tým, "že v tomto prekliatom živote jestvuje ešte otázka cti". Česť spočívala v poslušnosti, zavše spätej so zločinom. Vojenské právo trestá za neuposlúchnutie smrťou a cťou je podriadiť sa. Keď ide o vojakov, ak to príkaz vyžaduje, nezabiť je zločin.
Žiaľ, príkaz málokedy káže konať dobro. Číra dynamika doktríny nemôže smerovať k dobru, len k účinnosti.
.
Vyhladenie Lidíc je jasným dôkazom, že systematicky a vedecky sa tváriace hitlerovské hnutie tají v sebe v skutočnosti iracionálny tlak, ktorý môže vychádzať jedine zo zúfalstva a pýchy. (...) Nielenže tu ľahli popolom domy, dvestotri žien bolo odvlečených a stotri detí transportovaných na výchovu v duchu führerovho náboženstva, ale špeciálne čaty celé mesiace výbušninou zrovnávali terén, rozstreľovali kamene, zasypávali dedinský rybník a nakoniec cestu a rieku odrazili iným smerom. Podľa logiky hnutia potom už Lidice neboli ničím, iba budúcnosťou. Pre istotu vykopali z cintorína mŕtvych, len aby viac nepripomínali, že na tomto mieste dakedy dačo bolo.
.
...história bola na vrahov zvyknutá. (...) Aj keď Hitler mohol zastaviť vojnu ešte pred totálnou pohromou, túžil po všeobecnej samovražde, po materiálnej a politickej záhube nemeckého národa. Jedinou hodnotou preňho zostal až do konca úspech. Keďže Nemecko prehrávalo vojnu, bolo zbabelé a zradcovské, malo zahynúť...
.
Popretie všetkého je otroctvom a opravdivá sloboda vnútorným podriadením sa hodnote, ktorá čelí histórii a jej úspechom.


/Albert Camus: Vzbúrený človek. Štátny terorizmus a iracionálny teror/

.
Mussolini sa dovoláva Hegla, Hitler Nietzscheho; obaja ilustrujú v dejinách niektoré proroctvá nemeckej ideológie. Z toho dôvodu patria do histórie vzbury a nihilizmu. Ako prví vybudovali štát na myšlienke, že nič nemá zmysel a že história je len náhodný prejav sily.
.
Hitlerovská história bola čírou dynamikou. V Nemecku, do koreňov otrasenom nevídane surovou vojnou, porážkou a zúfalou ekonomickou situáciou, sa už neudržali nijaké hodnoty. Aj keď treba rátať s tým, čo Goethe nazýval "osudný nemecký sklon všetko si sťažiť", o duchovnom zmätku viac vypovedá epidémia samovrážd, ktorá v medzivojnovom období zasiahla celú krajinu. Tým, čo sú na dne beznádeje, už nemôže vrátiť vieru nijaké uvažovanie, iba vášeň... Už nebolo hodnoty, všetkým spoločnej a zároveň nad ľuďmi, v mene ktorej by bolo možné navzájom sa posudzovať. Nemecko z roku 1933 si teda prisvojilo poklesnuté hodnoty hŕstky mužov a pokúsilo sa ich vnútiť celej jednej civilizácii. Keď to nemohla byť Goetheho morálka, vybralo si a prijalo morálku gangu.
.
Hitler zosobňoval históriu v čistom stave. "Väčšiu cenu má stať sa niečím ako žiť." /Jünger/
.
"Je to štýl pochodujúcej kolóny a nezáleží na tom, kam a za akým cieľom vlastne kráča." /Rosenberg/
Táto kolóna potom rozseje v dejinách rujny, spustoší vlastnú krajinu, no aspoň poriadne žila. Skutočnou logikou tejto dynamiky je totálna porážka alebo - od ťaženia k ťaženiu, od nepriateľa k nepriateľovi - nastolenie ríše krvi a činu. Je len málo pravdepodobné, že táto ríša bola, aspoň pôvodne, zámerom Hitlera. Ten totiž nestál na výške svojho poslania ani kultúrou, ani inštinktom, či taktickým dôvtipom. Nemecko padlo, lebo sa vrhlo do mocenského boja, hoci jeho politické myslenie bolo len provinčné.
.

/Albert Camus: Vzbúrený človek. Štátny terorizmus a iracionálny teror/

Albert Camus - Vzbúrený človek

.
V čase negácie bolo užitočné preskúmať problém samovraždy. V čase ideológií sa treba vyrovnať s vraždou. Ak má vražda nejaké odôvodnenie, my sami i naša doba žijeme logicky. ... V každom prípade musíme jasne odpovedať na otázku, ktorá na nás dolieha v krvi a kriku nášho storočia. Boh klame, a s ním všetci, i ja sám, teda zomieram: vtedy šlo o samovraždu. Dnešná ideológia už popiera len tých druhých, klamú vlastne oni. A preto sa zabíja.
.
... voľba našich problémov už nie je možná.
.
Pojem absurdity sa k vražde stavia rozporne. Pocit absurdity, keď chceme ustanoviť nejakú normu konania, robí z vraždy niečo prinajmenšom ľahostajné, a teda i možné. Ak v nič neveríme, ak nič nemá zmysel a nemôžeme potvrdiť nijakú hodnotu, potom je možné všetko a nič nie je dôležité.
.
Ak teda chceme stáť v absurdnej pozícii, musíme sa pripraviť na vraždenie a ustúpiť tak logike pred pochybnosťami pokladanými za iluzórne.
No s logikou nemôže mať nič spoločné postoj, ktorý vraždu striedavo odmieta a pripúšťa. Veď absurdná úvaha zabíjanie pokladá prinajmenšom za ľahostajnú po tom, čo ho v najdôležitejšom závere napokon odsudzuje. Posledným záverom absurdnej úvahy je vskutku zavrhnutie samovraždy a zachovanie tejto zúfalej konfrontácie medzi skúmaním človeka a mlčaním sveta. Samovražda by znamenala koniec tejto konfrontácie a absurdná úvaha potvrdzuje, že by sa pod ňu dalo podpísať len za predpokladu negácie vlastných premís. Takýto záver by bol podľa nej únikom alebo vyslobodením. ... úvaha tým pripúšťa život ako jediné nutné dobro, keďže umožňuje práve túto konfrontáciu, a bez neho by absurdná stávka nemala na čom stáť. Pri tvrdení, že život je absurdný, vedomie musí byť živé. (...) Od okamihu, keď sa toto dobro uzná ako také, patrí všetkým ľuďom. Takúto logickosť nemožno prisúdiť vražde, keď ju odmietame vidieť v samovražde. Duch preniknutý myšlienkou absurdity nesporne prijme osudovú vraždu; nemôže však pripustiť vraždu rozumovo zdôvodnenú.
.
Aj absolútny nihilizmus, ten, ktorý uznáva právoplatnosť samovraždy, sa ešte ľahšie utieka k logicky zdôvodnenej vražde. Ak sa v našich časoch hravo pripúšťa, že vražda má svoje oprávnenie, na príčine je práve táto ľahostajnosť k životu, znak nihilizmu.
.
Človek, ktorý sa zabije osamote, si ešte ponechá určitú hodnotu, keďže si zjavne neprizná, že má právo nad životmi druhých. Dôkazom toho je, že na ovládnutie iného človeka ani raz nevyužíva strašnú silu a slobodu, vyplývajúcu z jeho rozhodnutia zomrieť; každá samovražda, ku ktorej nedôjde bez pocitu trpkosti osamote, je z istého hľadiska ušľachtilá alebo pohŕdavá. Pohŕdame však vždy v mene niečoho. Ak je svet k samovrahovi ľahostajný, je to preto, lebo tento človek má nejakú predstavu o tom, čo mu nie je alebo by mu nemuselo byť ľahostajné. Človek si myslí, že všetko zničí a všetko si odnesie so sebou, lenže v tejto smrti sa dokonca obrodí hodnota, pre ktorú by sa azda oplatilo žiť. Samovraždou sa teda absolútna negácia nevyčerpáva. (...) Samovražda a vražda sú tu dve podoby toho istého stavu, stavu zúfalej inteligencie...
.
Od okamihu, keď uznáme nemožnosť absolútnej negácie, a keď to uznáme, dajako žijeme, prvá vec, nepopierateľná, je život iného človeka. A tak ten istý pojem, ktorý v nás vzbudzoval predstavu, že vražda je ľahostajná, ju potom oberá o oprávnenosť; vraciame sa teda do legitímneho stavu, z ktorého sme sa pokúšali uniknúť. Takéto uvažovanie nám prakticky súčasne zaručuje, že zabíjať je i nie je možné. Necháva nás v protirečení bez toho, žeby dačo mohlo zabrániť vražde alebo ju ospravedlniť, nás, ohrozujúcich a ohrozovaných vo vleku celej doby zachvátenej nihilizmom, no predsa len osamotených so zbraňou v ruke a so stiahnutým hrdlom.
.

Albert Camus - Vzbúrený človek

Úvod

.

Existujú zločiny z vášne a zločiny z rozumu. V trestnom zákonníku sa dosť pohodlne rozlišujú z hľadiska úmyslu. Žijeme v čase prešpekulovanosti a dokonalého zločinu. Naši zločinci už nie sú bezbranné deti, ktoré sa na svoju obhajobu dovolávali lásky. Naopak, sú to dospelí ľudia a majú dokonalé alibi: je ním filozofia, ktorá môže poslúžiť na čokoľvek, dokonca i na to, aby sa z vrahov stali sudcovia.
.

Keď sa Heathcliff v Búrlivých výšinách chce zmocniť Cathy, najradšej by pozabíjal všetko na zemi a ani by mu nezišlo na um povedať, že usmrtil z rozumu, alebo že taký čin sa dá systémovo ospravedlniť. Vykonal by ho jednoducho podľa svojho presvedčenia. Predpokladá to silu lásky a charakter. Keďže sila lásky je veľmi vzácna, vražda sa naďalej javí ako čosi výnimočné a pôsobí predsa len ako násilný čin. Ale od chvíle, keď sa z nedostatku charakteru utiekame k nejakému učeniu, keď páchame zlo premyslene, tento zločin začne bujnieť ako sám rozum a nadobudne všetky podoby sylogizmu. Bol osamelý ako výkrik, a teraz je všeobecne platný ako veda. Ešte včera bol súdený, dnes sa stal zákonom.

.

Albert Camus - Vzbúrený človek

.
Nietzsche vždy uvažoval len so zreteľom na budúcu apokalypsu, chcel sa jej však vyhnúť a pretvoriť ju na akési obrodenie. V sebe i v druhých ľuďoch diagnostikoval neschopnosť veriť a stratu prapôvodného základu každej viery, čiže vieru v život. Veta "možno žiť v zbure?" uňho vyústila do otázky "možno žiť a v nič neveriť?" Jeho odpoveď je kladná. Ak zoči-voči púšti a dôvere v to, čo nastane, pocítime z tohto primitívneho popudu bolesť a radosť. (...)
Prvým krokom Nietzscheho bolo súhlasiť s tým, čo vie. Svet smeruje k náhode, je bezúčelný. Boh je teda zbytočný, keďže nič nechce. Keby niečo chcel - a spoznávame tu tradičnú formuláciu problému zla -, musel by na seba vziať "množstvo bolesti a nelogisckosti, čím by sa celá hodnota diania znížila." Nietzsche otvorene závidel Stendhalovi jeho výrok: "Jediným ospravedlnením Boha je to, že nejestvuje." Ak je svet zbavený božej vôle, je zbavený aj hodnoty a cieľa. Svet preto nemožno súdiť. To, čo je, sa posudzuje podľa toho, čo by malo byť, nebeským kráľovstvom, večnými ideami alebo mravným imperatívom. Lenže to, čo by malo byť, nie je; v mene ničoho tento svet nemožno posudzovať. Každý hodnotový súd vedie k očierňovaniu života. "Nič nie je pravda - všetko je dovolené - také sú výhody dnešných čias."
.
Morálne správanie, ako ho ilustroval Sokrates a ako ho odporúča kresťanstvo, je samo osebe dekadentné. Chce nahradiť telesného človeka akýmsi tieňovým človekom. Odsudzuje svet vášní a výkrikov v mene harmonického sveta, ktorý je načisto imaginárny. Ak nihilizmus znamená neschopnosť veriť, potom jeho najzávažnejším príznakom nie je ateizmus, teda neschopnosť veriť v Boha, ale neschopnosť uveriť tomu, čo je, uvidieť to, čo sa deje, prežiť to, čo je nám súdené žiť. Táto slabosť tvorí základ každého idealizmu. Morálka svetu neverí. Opravdivá morálka je podľa Nietzscheho nerozlučne spätá s jasnozrivosťou. Tradičná morálka je iba osobitý prípad nemravnosti. "Raz príde deň, keď sa z mravných dôvodov prestane konať dobro."
.
Vzbura u Nietzscheho vychádza z výroku "Boh je mŕtvy". Nietzsche nemal v úmysle Boha zabiť. Našiel ho mŕtveho v duši svojich čiar. Nietzsche nesformuloval filozofiu vzbury, ale vybudoval filozofiu založenú na vzbure. Jeho útok, najmä proti kresťanstvu, je iba útokom proti morálke. Ani pre Tolstého, ani pre Nietzscheho Kristus nie je vzbúrenec. Podstatu jeho učenia vystihuje absolútne dobrovoľné neodporovanie zlu. Nie viera, ale skutky - to je podľa Nietzscheho Kristovo posolstvo. Na takom základe sú dejiny kresťanstva iba dlhou zradou tohto posolstva. V čom spočíva hlboký úpadok, ktorým kresťanstvo sfalšovalo posolstvo svojho učiteľa? Je to myšlienkasúdu, cudzia Kristovmu učeniu, a s ňou súvisiace pojmy trestu a odmeny. Od tohto okamihu sa príroda stáva históriou, zmysluplnou históriou; rodí sa myšlienka ľudskej totality. Zatiaľ čo Kristov súd hovorí, že príroda nehreší, historické kresťanstvo ju vyhlási za prameň hriechu... "Čo Kristus vlastne odmieta? Všetko, čo sa v súčasnosti nazýva kresťanské." Príčinou smrti Boha je kresťanstvo, keďže zosvetštilo sakrálno.
Socializmus je len degenerované kresťanstvo, vskutku dáva tejto viere zmyselnosť histórie, ktorá zvádza život a prírodu a ideálne ciele nahrádza reálnymi. Socializmus je nihilistický. Nihilista nie je ten, čo v nič neverí, ale ten, čo neverí v to, čo je. Odmena a trest predpokladali, že v kresťanskom svete existuje určitá história. Lenže v duchu zákonitej logiky celá história vlastne znamená odmenu a trest. Práve tak z rovností duší pred Bohom vzíde rovosť ako taká, pretože Boh je mŕtvy.
V tomto svete zbavenom Boha a mravných idolov je človek teraz osamelý a bez pána.
.
Sloboda ducha nie je pohodlie, ale veľkosť, ktorú nadobúdame vo vyčerpávajúcom boji. Keď sa chceme povzniesť nad zákon, riziko pádu pod tento zákon je veľké. Duch nachádza pravé oslobodenie, iba keď prijme nové úlohy. Ak večným zákonom nie je sloboda, ešte menej je touto slobodou absencia zákona.
Súhrn všetkého, čo je možné, ešte netvorí slobodu, ale na druhej strane sa každý nedosiahnuteľný cieľ rovná otroctvu. Aj sám chaos je svojím spôsobom otroctvo. Sloboda jestvuje len vo svete, kde to, čo je možné, je súčasne definované ako to, čo nie je možné. Bez zákona niet slobody. Na vrchole najväčšieho oslobodenia Nietzsche volí najväčšiu možnú závislosť. "Ak neurobíme zo smrti Boha niečo ako veľké sebaodriekanie a ustavičné víťazstvo nad sebou samými, bude utrpenie nenapraviteľné." U Nietzscheho teda revolta ústi do askézy. Karamazovo "ak nič nie je pravda, všetko je dovolené" teda nahrádza hlbšia logika - "ak nič nie je pravda, nič nie je dovolené". Poprieť, že na tomto svete je zakázaná jediná vec, znamená zriecť sa toho, čo je dovolené. Tam, kde už nemôže nikto povedať, čo je čierne a čo biele, svetlo zhasína a sloboda sa mení na dobrovoľné väzenie.
Ak človek nechce zhynúť v putách, ktoré ho zvierajú, potom mu ich treba razom preťať a stvoriť si vlastné hodnoty. "Keď nenájdeme veľkosť v Bohu, nenájdeme ju ani nikde inde; treba ju poprieť, alebo stvoriť." Poprieť ju bola úloha okolitého sveta, ktorý videl uchyľovať sa k samovražde. Stvoriť ju predstavovalo nadľudskú prácu, pre ktorú bol ochotný zomrieť. Vedel, že stvoriť ju je možné iba uprostred krajnej samoty a že človek by sa rozhodol pre toto závratné úsilie len vtedy, keby v najkrajnejšej biede ducha musel s týmto činom súhlasiť alebo zomrieť. Nemožno žiť na zemi bez zákona, pretože žitie vyviera vlastne zo zákona. Ako žiť slobodne a bez zákona? Na túto otázku musí človek odpovedať pred trestom smrti.
.

Albert Camus - Vzbúrený človek

.
Od okamihu, keď človek začne podrobovať Boha mravnému súdu, zabíja ho v sebe. Boh sa popiera v mene spravodlivosti, možno však ideu spravodlivosti chápať bez idey Boha?
Morálka je posledná tvár Boha, ktorého ešte pred oživením treba zničiť. Boh teda už nie je a nie je už záruka nášho bytia; aby človek jestvoval, musí sa odhodlať na čin.
.
"Boh je nepriateľ. Boh je však len jedno z odcudzení môjho ja alebo, presnejšie, môjho súcna. Sokrates, Ježiš, Descartes, Hegel, všetci proroci a filozofi odjakživa len vynachádzali nové spôsoby, ako odcudziť to, čo som. (...)
Svetové dejiny sú až do Ježišových čias iba dlhodobým úsilím o idealizáciu skutočnosti. Počnúc Ježišom začína nové úsilie, ktoré, naopak, spočíva v uskutočňovaní ideálu. Svetové dejiny sú však len dlhodobou urážkou jedinečného princípu - kto som, princípu, ktorý je živý, konkrétny, víťazného princípu, ktorý mal byť ujarmený takými abstrakciami, ako sú Boh, štát, spoločnosť, ľudstvo. Ateistické filozofie, vrcholiace kultom štátu a človeka, sú samy o sebe iba "teologickými vzburami". V celej histórii jestvoval iba jeden kult, kult večnosti. Tento kult je založený na lži. Ozajstný je iba Jedinec, nepriateľ večného a vskutku všetkých vecí, ktoré neslúžia jeho túžbe po nadvláde."
(M. Stirner)
.
"Aby bol dakto revolucionár, musí ešte v niečo veriť, aj keby nebolo v čo veriť. Poddať sa ľudstvu nemá väčšiu cenu ako slúžiť Bohu. Vo všedné dni sa z bratov stávajú otroci."
(M. Stirner)
.
"Nesmierny význam bezmyšlienkovitého výkriku radosti nebolo možné pochopiť, kým trvala dlhá noc myslenia a viery." (Stirner). Táto noc sa blíži k svojmu koncu, nastane úsvit, nie úsvit revolúcií, ale vzbury. Vzbura je sama osebe askéza, odmietajúca akékoľvek pohodlie. Vzbúrený človek sa zhodne s inými ľuďmi len do tej miery a na taký dlhý čas, kým ich egoizmus je v súlade s jeho egoizmom. Jeho opravdivým životom je samota. Individualizmus tak dosiahne vrchol...
.
"...Všetci sme dokonalí. Každé ja je samo osebe hlboko zločinné. Žiť znamená porušovať zákon. (...)
Na troskách sveta tak zúfalý smiech jeho veličenstva Jedinca ilustruje posledné víťazstvo ducha vzbury. Na tomto konci už nie je možné nič, len smrť alebo znovuzrodenie... Po objavení púšte sa treba naučiť, ako v nej prežiť."
(M. Stirner)
.